Privoľnoje/Bratislava 1. marca (TASR) - Otec glasnosti (otvorenosti) a perestrojky (prestavby) v Sovietskom zväze sa považuje za jedného z iniciátorov ukončenia studenej vojny či nemeckého zjednotenia. Pripisuje sa mu však aj snaha utajiť nielen rozsah, ale spočiatku tiež samotnú tragickú nehodu v černobyľskej jadrovej elektrárni. Podieľal sa tiež na potlačení hnutí za osamostatnenie pobaltských štátov. Michaila Gorbačova označovali aj za neúspešného reformátora, ktorý veril v reformu sovietskeho režimu.

Od narodenia bývalého generálneho tajomníka Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), prvého i posledného prezidenta Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) a nositeľa Nobelovej ceny za mier (1990) uplynie v pondelok 2. marca 95 rokov.

Michail Gorbačov sa narodil 2. marca 1931 v dedine Privoľnoje neďaleko mesta Stavropoľ v roľníckej rodine. Jeho dospievanie poznačila kolektivizácia, hladomor, stalinské čistky a druhá svetová vojna. Ako stredoškolák sa angažoval v Komsomole a po maturite ho vzhľadom na výborné študijné výsledky a robotnícko-roľnícky pôvod prijali v roku 1950 na Právnickú fakultu moskovskej Lomonosovovej univerzity bez prijímacích skúšok. Počas štúdií na univerzite, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou študentkou filozofie Raisou Titarenkovou, sa v roku 1952 stal členom komunistickej strany.

Po ukončení štúdia sa od roku 1955 zamestnal na prokuratúre v rodnom kraji, ale zakrátko na vlastnú žiadosť začal pracovať v štruktúrach Komsomolu v Stavropoľskom kraji, pričom v roku 1961 sa stal vedúcim tajomníkom. Koncom 60. rokov minulého storočia pôsobil ako prvý tajomník stavropoľského mestského výboru KSSZ a od roku 1970 bol prvým tajomníkom krajského výboru strany. V roku 1978 dosiahol pozíciu tajomníka Ústredného výboru KSSZ a presťahoval sa s rodinou do Moskvy.

Mal 54 rokov, keď ho 11. marca 1985 zvolili za generálneho tajomníka ÚV KSSZ. Na čelo štátu sa postavil potom, keď sa skončili „preteky na lafetách“, ako Rusi ironicky nazývali tri pohreby najvyšších sovietskych predstaviteľov - Leonida Brežneva, Jurija Andropova a Konstantina Černenka, ktorí zomreli v období od novembra 1982 do marca 1985.

„Gorbačov bol v čase svojho zvolenia najmladším členom Predsedníctva ÚV KSSZ. V roku 1985 sa už systém nachádzal v hlbokej kríze, čo sa prejavovalo aj v personálnej politike. Dvaja predchádzajúci generálni tajomníci vo funkcii pôsobili necelý rok, keďže choroba a smrť im neumožnili ďalej pokračovať. Vysoký vek bol problémom celej odchádzajúcej brežnevovskej garnitúry, v ktorej od začiatku 70. rokov neboli výraznejšie personálne pohyby. Veľká časť z nich začínala svoju kariéru ešte počas Stalinovho života,“ uviedol pre TASR historik a politológ Juraj Marušiak, riaditeľ Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied (SAV).

Na medzinárodnej aréne sa Gorbačov v dobrom svetle uviedol už v roku 1984 počas návštevy Londýna, kde získal rešpekt britskej vlády vrátane premiérky Thatcherovej.

„Už niekoľko mesiacov pred svojím zvolením Gorbačov fakticky viedol zasadnutia Predsedníctva ÚV KSSZ, keďže generálny tajomník Černenko sa ich kvôli smrteľnej chorobe nemohol zúčastňovať. Po Černenkovej smrti sa stal predsedom komisie pre zorganizovanie pohrebu zosnulého generálneho tajomníka, čo sa fakticky rovnalo neoficiálnej nominácii na pozíciu nástupcu. Napriek tomu však na samom počiatku nástup Gorbačova nebol sprevádzaný nejakými osobitnými očakávaniami,“ dodal Marušiak.

V období jeho zvolenia za šéfa Kremľa sa Sovietsky zväz nachádzal v hlbokej ekonomickej kríze, v krajine rástla nespokojnosť so situáciou v zásobovaní. Centrálne riadená ekonomika nebola schopná uspokojovať rastúci dopyt po spotrebných výrobkoch, sovietsky blok zaostával za Západom aj z hľadiska technologického rozvoja. Vysoká bola tiež úroveň korupcie, ktorá sa dotýkala tiež najvyšších miest v štáte.

„Sovietsky zväz uviazol aj vo vojne v Afganistane, ktorú od roku 1979 nedokázal vyhrať. Ani konsolidácia režimu v Poľsku po vyhlásení výnimočného stavu nebola úspešná, v krajine pretrvávali ekonomické problémy. Hoci sovietske satelity navonok vystupovali lojálne v rámci sovietskeho bloku, ale už od 70. rokov hľadali zdroje a inšpiráciu pre svoj rozvoj mimo sovietskeho bloku. Sovietsky zväz síce v tom čase rozširoval svoj politický vplyv do štátov tzv. Tretieho sveta, nedokázal ho však efektívne využiť, naopak, ukazoval sa ako ekonomicky, politicky a vojensky nezvládnuteľný. V kríze bola aj samotná komunistická ideológia, ktorá už aj vzhľadom na realitu sovietskeho bloku strácala vážnosť,“ dodal Marušiak.

Gorbačov si uvedomoval potrebu zmien, nemal však pri nástupe do funkcie jasnú predstavu o ich povahe ani o hĺbke. Spočiatku chcel podľa Marušiaka nadviazať na reformy Andropova z rokov 1982 – 1983, ktorých podstatou bolo sprísnenie štátnej kontroly nad spoločnosťou a ekonomikou. Až neskôr ohlásil program umiernených trhových a spoločenských reforiem známych ako perestrojka a glasnosť.

Jeho reformy mali dosah aj na krajiny východného bloku. Perestrojka a glasnosť vyvolávali podľa Marušiaka reminiscencie na rok 1968 a československý pokus o demokratizáciu socializmu sovietskeho typu. Vedenie Komunistickej strany Československa (KSČ), ktoré svoju legitimitu odvodzovalo od okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy a následnej normalizácie, bolo týmto trendom znepokojené. Nedokázalo vysvetliť rozdiel medzi Gorbačovovým programom a československou Pražskou jarou.

Gorbačovova politika však vyvolávala aj nádej v značnej časti spoločnosti na zmenu. Poľsko a Maďarsko zmenu politického kurzu vítali, pričom obe krajiny to využili na urýchlenie reforiem a zbližovanie so Západom, osobitne po deklarácii Všezväzovej konferencie KSSZ o práve každého štátu určovať si vlastný model vývoja.

Bulharsko a Československo sa snažili podľa Marušiaka perestrojku kamuflovať. Navonok vyslovovali podporu, realizovali kozmetické úpravy, odmietali však zásadné politické zmeny. Vlády NDR a Rumunska reformy vyslovene odmietali. Aj vo vnútri vedenia KSČ panoval jednoznačný odpor voči politickým reformám. Táto pozícia spôsobila, že udržanie mocenského postavenia KSČ v roku 1989 už nebolo možné.

Gorbačov pravdepodobne nemal v úmysle demontovať komunistický režim. Jeho veľkým úspechom bol koniec studenej vojny, otvorenie cesty k modernizácii ZSSR a neskôr Ruska prostredníctvom spolupráce so Západom. Význam konca studenej vojny sa podľa Marušiaka dá oceniť ešte viac v súčasnosti, v čase vyhrotenej medzinárodnej konfrontácie a faktickej demontáže medzinárodného práva.

Z hľadiska bývalých sovietskych satelitov je Gorbačovovým úspechom rozloženie sovietskeho bloku, čo však v samotnom ZSSR, resp. Rusku nebolo prijímané s nadšením. To isté platí aj pre rozpad ZSSR ako faktický dôsledok Gorbačovovej politiky, ktorý vnímali inak v Rusku a inak v bývalých sovietskych republikách.

„Koniec jeho vlády bol charakteristický chaosom a zbedačením obyvateľstva, ako aj vojnovými konfliktami v mnohých sovietskych republikách. Aj z toho dôvodu bola perestrojka a následné 90. roky v Rusku, ale aj v iných sovietskych republikách, vnímané v konečnom dôsledku ako neúspešné,“ uviedol pre TASR Marušiak.

Keď v rokoch 1990 - 1991 zastával Gorbačov post prezidenta došlo v decembra 1991 k zániku Sovietskeho zväzu. Vzápätí sa stiahol z vysokej politiky a založil Medzinárodný fond sociálno-ekonomických a politologických výskumov. V roku 1996 ešte kandidoval v prezidentských voľbách proti Borisovi Jeľcinovi, získal však iba 0,5 percenta hlasov. Michail Gorbačov zomrel 30. augusta 2022.



Zdroj: Historická revue 11/2022; Juraj Marušiak: Reformátor alebo zradca? Michail Gorbačov – prvý a posledný prezident Sovietskeho zväzu