Kodaň 30. apríla (TASR) - Lars von Trier sa vo svete kinematografie etabloval ako jeden z priekopníkov filmového minimalizmu prostredníctvom hnutia Dogma 95. Sám do tohto filmárskeho manifestu jednoduchosti prispel jedným dielom. Ináč píše scenáre a režíruje snímky, ktoré by v tomto čistom štýle nevyzneli, ale väčšinu z nich natočil so značným vplyvom hnutia, najmä v úplnej alebo kombinovanej práci s ručnou kamerou.

Dánsky filmár bude mať vo štvrtok 30. apríla 70 rokov a preslávil sa najmä vyčerpávajúcimi, emócie bičujúcimi príbehmi Prelomiť vlny, Tanečnica v tme a Dogville. Okrem nich na prestížnom festivale v Cannes uspeli aj Prvok zločinu, Európa, Antikrist a Melanchólia. Jeho filmy sú umelecky hlbšie diela a prevažne v nich prináša konfrontácie existenciálnych, sociálnych, psychosexuálnych a politických tém.

Narodil sa ako Lars Trier 30. apríla 1956 na kodanskom predmestí Lyngby. Študoval filmovú teóriu na Kodanskej univerzite a réžiu na dánskej Národnej filmovej škole. Dostal dve ocenenia za najlepší študentský film na medzinárodnom festivale v Mníchove. V tom čase si ako 25-ročný k menu pridal šľachtický dodatok „von“, údajne však nešlo o nedostatok skromnosti, ale o ironický výstrelok.

Jeho vstup na celovečerné plátna si vyslúžil uznanie kritiky a obstojný záujem divákov. Voľná európska trilógia, teda Prvok zločinu (1984), Epidémia (1987) a Európa (1991) mu priniesla viacero prestížnych medzinárodných ocenení. Prvá snímka uspela na viacerých festivaloch na čele s Cannes, kde bola nominovaná na Zlatú palmu a získala technickú veľkú cenu za výnimočnosť pomalého tempa, inovatívnej štruktúry a vizuálnej poetiky. Aj Európa sa vyznamenala na najvýznamnejšom európskom festivale, získala Cenu poroty a dve ďalšie ocenenia.

Lars von Trier si vybudoval svoje filmársky mechanizmy a aj naďalej režíroval vlastné scenáre, pričom tvoril "trilogicky". Do jeho ďalšej fázy však zasiahla v roku 1995 spoluiniciatíva na Dogme 95. Dánski umelci na čele s Trierom a Thomasom Vinterbergom manifestačne odmietli vtedajšie tendencie filmárstva a navrhli jeho obrodu s cieľom návratu k jednoduchosti, v koncentrácii na postavy a príbeh. Idea spočívala aj vo viacerých technických obmedzeniach, najmä obrazových a úplnej absencii produkčných úprav.

Trier dosiahol ešte väčší medzinárodný úspech trojicou filmov pod neoficiálnou hlavičkou Zlaté srdce. Druhý s názvom Idioti (1998) je zaradený do zoznamu dogmy. Snímky Prelomiť vlny (1996) a Tanečnica v tme (2000) nedodržiavajú všetky pravidlá tohto mechanizmu, ale v hojnej miere princípy tejto tvorby používajú. Oba, do istej miery aj prostredný, sa sústreďujú na naivné hrdinky, ktoré si napriek tragédiám zachovávajú „zlaté srdce“.

Snímkou Prelomiť vlny sa dánsky filmár dostal na mimoriadnu režisérsku i scenáristickú úroveň. Získal zaň Veľkú cenu festivalu v Cannes i ďalšie pocty a pre herecký svet objavil Emily Watsonovú, ktorá bola nominovaná na Oscara. Jej hlavná postava vo filme stelesňuje hlboko veriacu protestantskú dievčinu, ktorá sa vydá za Jana, robotníka na ropnej plošine v Severnom mori. Krátko po svadbe však muž pri výbuchu utrpí zranenie a ochrnie mu celé telo. Jan presvedčí Bess, aby spávala s inými mužmi, jej mimomanželské sexuálne vzťahy však majú tragické následky. Surový príbeh obety a nadpozemskej lásky sa odohráva v 70. rokoch v zapadnutej dedinke severného Škótska.

O dva roky prišiel dánsky filmár so snímkou Idioti, s podtitulom Idiotský film o idiotoch a pre idiotov. V rodinnom dome na predmestí Kodane žije skupinka intelektuálov, ktorých spája zvláštna zábava – hrajú sa na rôznym spôsobom postihnutých ľudí a zámerne tým provokujú svoje okolie. Režisér podobne vyprovokoval debatu u svojom umení, ktoré rozdeľovalo divákov i kritikov. Aj v otázke dôsledného používania ručnej kamery a dokumentaristickej vizuality. Aj tak však dostal niekoľko ocenení a v Cannes bol nominovaný na Zlatú palmu.

Do nového tisícročia vstúpil Lars von Trier príbehom, ktorý citovo vyčerpával ešte viac ako Prelomiť vlny. Muzikálová dráma Tanečnica v tme si vyslúžila Zlatú palmu v Cannes a pieseň hlavnej predstaviteľky, islandskej speváčky Björk bola nominovaná na Oscara. Song slávna hudobníčka napísala spolu s básnikom Sjónom a režisérom. Odspievala ju s Thomom Yorkeom zo skupiny Radiohead.

Hrdinka príbehu, česká emigrantka Selma ťažko pracuje ako robotníčka vo fabrike na americkom vidieku. Jej veľkou vášňou je hudba a tanec. Napriek svojej očnej chorobe, ktorú tají, pracuje navyše, aby zarobila na operáciu svojho rovnako postihnutého syna. Príbeh sa končí tragicky a Trier nikoho nešetrí. Divákom "naložila" aj samotná Björk, ktorá sa so svojou výnimočnou rolou identifikovala bez ďalších ambícií na filmovú kariéru. Za svoj výkon získala v Cannes ocenenie pre najlepšiu herečku.

Ďalšie ceny (a nomináciu v Cannes) si nevyspytateľný Dán vyslúžil thrillerovou drámou Dogville (2003) s Nicole Kidmanovou v hlavnej úlohe. Dej zasadil do ateliéru s minimom kulís, kde vytvoril štylizovaný fiktívny svet na psychologickej presvedčivosti charakterov a ich hereckom stvárnení. Zaujal aj komédiou Kto je tu riaditeľ? z roku 2006, či rok predtým drámou Manderlay, tá bola nominovaná na Zlatú palmu.

Následne prišiel Trier s tzv. „depresívnou trilógiou“, ktorú do značnej miery postavil na sugestívnom výraze Charlotte Gainsbourgovej. Dcéra Jane Birkinovej a Sergea Gainsbourga excelovala najprv v snímke Antikrist (2009) a dostala v Cannes hereckú cenu. Príbeh manželského páru (druhá hlavná postava Willem Dafoe), ktorý sa odchádza vyrovnať so stratou malého syna na opustenú chatu v hlbokých lesoch, je plný šokujúcich zvratov, dusnej atmosféry a explicitných záberov.

V ďalšej psychologickej dráme Melancholia (2011) si Gainsbourgová zase zahrala s Kirsten Dunstovou a tá tiež získala cenu v Cannes. Film bol nominovaný na Zlatú palmu (Trierov celkovo deviaty). Sviatočnú náladu svadobnej slávnosti na starobylom vidieckom sídle pokazí náhla hrozba v podobe červenej planéty Melancholia. Film má precízne gradovanú atmosféru s neočakávanými zápletkami a zvratmi. Do tretice sa depresii dostalo zadosť v Nymfomanke (2013), v dramatickej štúdii ženskej sexuality s hviezdnym obsadením.

V roku 2018 prišiel do kín film Jack stavia dom, ktorý počas premiéry vyvolal silné reakcie publika – časť divákov odišla z premietania, druhá ho odmenila dlhým aplauzom. Trierovu kariéru charakterizuje aj množstvo dokumentov a zdobí ju tv-seriál Kráľovstvo z útrob kodanskej nemocnice.

Lars von Trier je známy nielen provokatívnymi dielami, ale aj vyjadreniami. V Cannes v roku 2011 napríklad vyvolal škandál nevhodnými poznámkami o Hitlerovi. Už niekoľko rokov má zdravotné problémy, aj psychického charakteru. V roku 2022 mu diagnostikovali Parkinsonovu chorobu. Bol dvakrát ženatý a má štyri deti.