Moskva 10. júla (TASR) – Pred 35 rokmi, 10. júla 1991, zložil Boris Jeľcin prísahu ako prvý prezident Ruskej federácie. Po rozpade Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) symbolizovala táto udalosť začiatok novej éry.

Jeľcinovo pôsobenie na čele štátu v rokoch 1991 až 1999 bolo poznačené rozsiahlymi politickými, ekonomickými a spoločenskými zmenami, ktoré výrazne formovali postsovietsku realitu Ruska.

Boris Nikolajevič Jeľcin sa narodil 1. februára 1931 v obci Butka v Sverdlovskej oblasti v Sovietskom zväze. Pochádzal z roľníckej rodiny. Jeho otec bol v 30. rokoch odsúdený za antisovietsku agitáciu a strávil niekoľko rokov v gulagu. O rodinu sa v ťažkých podmienkach starala matka.

V roku 1955 Jeľcin absolvoval Uralský polytechnický inštitút so zameraním na stavebné inžinierstvo. Následne, takmer 30 rokov, pracoval v stavebníctve vo Sverdlovsku. V roku 1961 vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ).

Jeho politická kariéra sa začala v roku 1976, keď sa stal prvým tajomníkom Sverdlovského oblastného výboru KSSZ. V tejto funkcii pôsobil do roku 1985. Potom bol preložený do Moskvy, kde na pozvanie Michaila Gorbačova najskôr viedol stavebné oddelenie Ústredného výboru KSSZ a neskôr sa stal prvým tajomníkom Moskovského mestského výboru KSSZ.

V roku 1987 bol z funkcie odvolaný po otvorenej kritike pomalého tempa reforiem perestrojky a Gorbačovovho vedenia, čo ho na krátky čas odsunulo na okraj politického diania.

Jeľcinov politický návrat nastal v roku 1989, keď ho zvolili do novovytvoreného Zjazdu ľudových poslancov s takmer 90-percentnou podporou voličov v Moskve. V roku 1990 sa stal predsedom Najvyššieho sovietu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). V júli toho istého roku vystúpil z KSSZ, čím sa definitívne rozišiel s komunistickou platformou.

V júni 1991 ohlásil kandidatúru na post prezidenta a 12. júna 1991 zvíťazil v prvých priamych prezidentských voľbách v Rusku so ziskom 57,3 percenta hlasov. Druhý Nikolaj Ryžkov dostal iba 16,8 percent hlasov voličov. Boris Jeľcin sa stal prvým demokraticky zvoleným najvyšším štátnym predstaviteľom v dejinách Ruska. Prísahu zložil 10. júla 1991. Táto udalosť predznamenala zásadné zmeny v štruktúre Sovietskeho zväzu.

Jeľcinovo prezidentské obdobie, ktoré trvalo osem rokov, bolo poznačené rozsiahlymi reformami a udalosťami, ktoré zásadne ovplyvnili vývoj postsovietskeho Ruska. V auguste 1991 sa postavil proti pokusu o štátny prevrat, ktorý zorganizoval Štátny výbor pre výnimočný stav (GKChP). Jeľcin vystúpil na tank T-72 pred moskovským Bielym domom (parlament) a v prejave odsúdil puč ako protiústavný. Vyzval na generálny štrajk a apeloval na vojakov, aby nezasahovali proti civilistom.

V decembri 1991 podpísal s lídrami Ukrajiny a Bieloruska Bielovežské dohody, ktoré fakticky znamenali rozpad Sovietskeho zväzu a vznik Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ).

Jeľcinova vláda zaviedla rozsiahle ekonomické reformy známe ako „šoková terapia“. Ich hlavným architektom bol ekonóm Jegor Gajdar. Reformy začali platiť od januára 1992 a zahŕňali predovšetkým liberalizáciu cien. Tá viedla k extrémnej hyperinflácii. V roku 1992 dosiahla približne 2500 percent a výrazne znehodnotila úspory obyvateľstva.

Následne prebehla masívna privatizácia štátneho majetku. V rokoch 1992 až 1994 bolo vydaných 148 miliónov privatizačných poukážok (voucherov) v hodnote 10.000 rubľov, ktoré mali občanom umožniť stať sa spoluvlastníkmi podnikov. Väčšina ľudí ich však pre nízku životnú úroveň predala za hotovosť alebo vymenila za základné potreby.

V roku 1995 bola zavedená schéma „pôžičky za akcie“, v rámci ktorej bohatí podnikatelia poskytli štátu pôžičky výmenou za akcie strategických podnikov (predovšetkým v ropnom a kovospracujúcom priemysle). Keď štát pôžičky nesplatil, títo podnikatelia získali kontrolu nad kľúčovými odvetviami hospodárstva, čo výrazne prispelo k vzostupu oligarchov.

V roku 1993 čelil Jeľcin ústavnej kríze, ktorá vyvrcholila otvoreným konfliktom s parlamentom (Najvyšším sovietom Ruskej federácie). Na čele odporu proti prezidentovi stál jeho dovtedajší blízky spolupracovník, predseda parlamentu Ruslan Chasbulatov a viceprezident Alexander Ruckoj. Dňa 21. septembra 1993 rozpustil Jeľcin dekrétom parlament, čo sa považovalo za protiústavný krok. Poslanci reagovali vzápätí odvolaním Jeľcina z funkcie a vymenovaním Ruckoja za úradujúceho prezidenta.

Kríza vyvrcholila 4. októbra 1993, keď Jeľcin nariadil armáde ostreľovať budovu parlamentu. Podľa oficiálnych údajov si tieto udalosti vyžiadali 147 obetí. V decembri 1993 bola následne schválená nová ústava, ktorá výrazne posilnila právomoci prezidenta.

V decembri 1994 Jeľcin nariadil vyslanie vojsk do Čečenska, ktoré v roku 1991 pod vedením Džochara Dudajeva vyhlásilo nezávislosť. Cieľom bolo obnovenie ústavného poriadku. Konflikt však prerástol do zdĺhavej a krvavej vojny s vysokým počtom obetí, najmä civilných. Vojna, ktorá bola v Rusku mimoriadne nepopulárna, sa skončila v roku 1996 Chasavjurtskou dohodou, ktorá fakticky priniesla Čečensku dočasnú nezávislosť.

Počas druhého funkčného obdobia sa Jeľcinov zdravotný stav výrazne zhoršil. V novembri 1996 podstúpil päťnásobnú operáciu bajpasu. Častá práceneschopnosť a zdravotné problémy spôsobili, že riadenie štátu čoraz viac preberal úzky okruh spolupracovníkov známy ako „Rodina“, v ktorom významnú úlohu zohrávala jeho dcéra Tatiana Djačenková.

Jeľcinova éra bola poznačená snahou o budovanie nových vzťahov so Západom. Rozvinul blízky osobný vzťah s americkým prezidentom Billom Clintonom. Napriek tomu sa Jeľcin ostro staval proti rozširovaniu NATO na Východ. Hoci sa mu nepodarilo zabrániť vstupu krajín bývalej Varšavskej zmluvy, v roku 1997 bola podpísaná Zakladajúca listina NATO – Rusko, ktorá definovala nový rámec spolupráce. Rusko sa v tomto období stalo členom skupiny G8.

Rozpad Sovietskeho zväzu vytvoril priestor aj na pokojné rozdelenie Československa. Boris Jeľcin podpísal 29. decembra 1992 dekrét o uznaní nezávislosti Českej republiky a Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. januára 1993.

Vzťahy medzi Slovenskom a Ruskom v 90. rokoch boli komplexné. Rusko zostalo dôležitým dodávateľom energetických surovín a vtedajší premiér Vladimír Mečiar udržiaval s Moskvou pomerne blízke kontakty.

Zdravotné problémy a problémy s alkoholom si v druhom funkčnom období vyžiadali svoju daň. Dňa 31. decembra 1999 Boris Jeľcin prekvapivo oznámil v televíznom prejave svoju rezignáciu. Požiadal ruský národ o odpustenie a odovzdal moc vtedajšiemu premiérovi Vladimirovi Putinovi, ktorého si vybral za nástupcu. Putin mu následne udelil imunitu pred trestným stíhaním.

Celoživotnou oporou mu bola vyštudovaná stavebná inžinierka Naina Jeľcinová. Manželmi boli od roku 1956 a mali spolu dve dcéry – Jelenu a Tatianu. Boris Jeľcin zomrel 23. apríla 2007 na zlyhanie srdca vo veku 76 rokov.