Paríž 28. mája (TASR) - Neoklasicistické diela v avantgardnom formáte, džezové obdobie a v pokročilej tvorbe aj opusy seriálnej hudby. Igor Stravinskij, hudobný výmyselník a obyvateľ svetových veľkomiest zanechal po sebe výnimočne pestrý tvorivý odkaz veľkého hudobného komponistu.

To všetko však prišlo až po jeho prvej skladateľskej fáze, v ktorej vznikli tri svetoznáme balety na ruské ľudové motívy - Vták Ohnivák s grandióznym finále, Petruška s iskrivou prvou scénou a v roku 2013 Svätenie jari, rituálna fantázia, ktorá spôsobila jeden z najväčších performačných škandálov v dejinách hudby.

Stravinskij svoj odvážny opus s podtitulom Obrazy z pohanskej Rusi poňal neviazane. Roztopašný hudobno-scénický triler rezonuje výraznou rytmikou a už v trojminútovom úvode navodzuje temné napätie. V druhom obraze (Jarné veštby) skladateľ nasadil dunivé sláčikové "rify" s dotieravým zlovestným hobojom a miestami aj údermi na gong, tamtam a tympany. Podobne a s väčšou dávkou dychovej sekcie znie ôsmy obraz (Tanec zeme) na záver prvej časti s názvom Prebudenie (Uctievanie zeme). Medzitým nechal priechod bohatým motívovým prekáračkám pre široko mienený orchester.

Druhá časť (názov Obeť) sa rozvíja pokojnejšie a zmierlivejšie, lenže potom príde tretí obraz (celkovo jedenásty) a ďalšia svetoznáma téma (Oslava vyvolenej) s "nervy šponujúcim" dunením a osudovými údermi bicích. Cez trinásty a riadne znepokojivý obraz (Tajomný obrad predkov) prichádza výbušné vyvrcholenie (Posvätný tanec). Starci si vyvolia mladé dievča, ktoré sa ako obeť bohom jari utancuje k smrti.

Scénická premiéra Svätenia jari predstavovala aj pred 112 rokmi bezpochyby impozantný zážitok, ale časť kultúrnej obce vo vtedajšom Paríži nebola na takúto vážnu "divočinu" pripravená. V novom divadle na Elyzejských poliach sa 29. mája 1913 aj zatýkalo.

Pritom Paríž sa v tom období nadchýnal ruským baletným umením. S tým počítali impresário Ďagilev i choreograf súboru Nižinskij, keď sa na predstavení dohodli s krajanom, o ktorom leteli chýry. Divákov šokovala hudba, jej zložité rytmické schémy i napäté prechody medzi disonančnými a súzvukovými štruktúrami. No a keď sa toto všetko vizuálne prenieslo až do dráždivých tanečných kreácií na javisku, "natrieskané" divadlo, avšak v rôznych očakávaniach jedinečnej záležitosti, postupne podľahlo davovému faktoru.

Dobové svedectvá i neskoršie opisy (aj samotného Stravinského) sa zhodujú v tom, že už úvodné obrazy vyvolávali v hľadisku prejavy nevôle, ktoré potom prerástli do rušivých hádok "vzbúrencov" s priaznivcami hudobného novátorstva. Došlo aj k fyzickým potýčkam, ataku na orchester zabránila polícia, ktorá nasadila putá niekoľkým desiatkam výtržníkov. Predstavenie výbušného baletu sa v podobnej atmosfére dohralo do konca a napokon zožalo aplauz priaznivcov diela, ktoré sa v ďalších desaťročiach zaradilo medzi poklady vážnej hudby.

O škandále však výdatne referovala tlač v Európe i v New Yorku a Stravinskij sa roztrpčený vrátil do Petrohradu. Nezanevrel naveky. O dva roky neskôr, vtedy ako 33-ročný, sa vybral do Švajčiarska a v rokoch 1920-21 žil v dejisku škandálu. Do Paríža sa aj cez Nice vrátil na päť rokov pred Druhou svetovou vojnou, potom žil v New Yorku a metropolitnej oblasti Los Angeles, na kratšie obdobie zavítal aj do Ríma. Zomrel 6. apríla 1971 v NY vo veku 88 rokov.