Brumov-Bylnice/Bratislava 23. júla (TASR) – Jeho život a dielo sú neoddeliteľne spojené s kľúčovými momentmi československých dejín – od povojnového nadšenia, cez Pražskú jar a normalizáciu, až po Nežnú revolúciu. Vo štvrtok 23. júla uplynie 100. výročie od narodenia Ludvíka Vaculíka, autora manifestu Dvetisíc slov a zakladateľa samizdatovej edície Petlice.

Patril k najvýznamnejším český prozaikom, publicistov a disidentov 20. storočia. Stal sa symbolom občianskej odvahy, intelektuálnej integrity a nekompromisného postoja k pravde.

Ludvík Vaculík sa narodil 23. júla 1926 v obci Brumov (dnes Brumov-Bylnice) v okrese Zlín, v rodine tesára. Jeho otec pracoval pre firmu Baťa v Zlíne, čo ovplyvnilo Vaculíkovo vnímanie práce a spoločnosti. Po druhej svetovej vojne, s veľkými ideálmi o budovaní novej, spravodlivejšej spoločnosti, vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ).

V roku 1950 úspešne zavŕšil štúdium na Vysokej škole politickej a sociálnej v Prahe. Následne pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Rudé právo a neskôr v Československom rozhlase.

Jeho novinárska kariéra bola úzko spätá s kultúrno-politickým mesačníkom Literární noviny, kam nastúpil v roku 1965. Svojimi sociálne kritickými článkami si rýchlo získal širokú čitateľskú základňu a reputáciu nekompromisného pozorovateľa spoločnosti. V tomto období sa etabloval aj ako prozaik. Jeho prvý román Sekyra (1966) sa stal kultovou záležitosťou, sugestívnym spôsobom opisujúcim povojnové nadšenie a následné trpké sklamanie z vývoja režimu.

Kritický postoj ku komunistickému režimu Ludvík Vaculík verejne demonštroval na IV. zjazde Zväzu československých spisovateľov v júni 1967. Jeho prejav, v ktorom otvorene kritizoval cenzúru a obmedzovanie slobôd, vyvolal pobúrenie u straníckych funkcionárov a viedol k jeho okamžitému vylúčeniu zo zväzu aj z KSČ.

Vrcholom jeho angažovanosti v období Pražskej jari bol manifest Dvetisíc slov, ktorý vyšiel 27. júna 1968. Tento dokument, ktorý vznikol z podnetu špičiek Československej akadémie vied, bol jedným z najradikálnejších prejavov obrodného procesu.

Vaculík v ňom nemilosrdne nastavoval zrkadlo komunistickej moci: „Chybná línia vedenia zmenila stranu z politickej strany ideového zväzku na mocenskú organizáciu, ktorá nadobudla veľkú príťažlivosť pre mocichtivých sebcov, vypočítavých zbabelcov a ľudí so zlým svedomím“.

Manifest vyzýval občanov k aktívnej účasti na reformách a k občianskej zodpovednosti. Podpísalo ho vyše 150.000 osobností a občanov, vrátane verejne známych mien ako Jan Werich, Jiří Šlitr, Jiří Suchý, Věra Čáslavská či Jiří Menzel. Vedenie KSČ manifest označilo za kontrarevolučný a jeho autor sa ocitol na čiernej listine.

Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a nástupe normalizácie sa Ludvík Vaculík stal na dve desaťročia zakázaným autorom. Prišiel o zamestnanie a oficiálne mu bolo zakázané publikovať. Napriek tomu sa nevzdal a stal sa jednou z kľúčových postáv československého disentu.

V roku 1972 založil a viedol samizdatovú edíciu Petlice, ktorá sa stala najvýznamnejším strojopisným nakladateľstvom v Československu. Petlice vydávala diela zakázaných autorov, akými boli Václav Havel, Jaroslav Seifert a mnohí ďalší, čím zabezpečovala šírenie neoficiálnej literatúry a udržiavala pri živote slobodné slovo.

Život disidentských kruhov a atmosféru normalizačného Československa sugestívne zachytili v románe Morčatá (1970) a neskôr v denníkovom románe Český snář (1981). V roku 1976 sa Ludvík Vaculík stal jedným zo zakladajúcich signatárov občianskej iniciatívy Charta 77, ktorá kritizovala porušovanie ľudských práv v Československu a požadovala dodržiavanie Helsinských dohôd.

Je považovaný za majstra fejtónu. Postrehy, charakteristické osobitným štýlom plným irónie, humoru a hlbokého morálneho postoja, publikoval pod názvom „Jaro je tady“ (od roku 1981) a „Poslední slovo“ najprv v samizdate a neskôr v Lidových novinách.

Po Nežnej revolúcii v novembri 1989 sa vrátil do verejného života. Hoci sa nikdy nestal aktívnym politikom, jeho hlas zostal dôležitým morálnym kompasom. Pokračoval v písaní pre Lidové noviny a vydal ďalšie prozaické diela, napríklad Jak se dělá chlapec (1993) či svoj posledný román Hodiny klavíru (2007).

Ludvík Vaculík mal celý život blízky vzťah k Slovensku. Narodil sa v Brumove, ktorý leží na moravsko-slovenskom pomedzí (Valašsko). Udržiaval kontakty so slovenskými spisovateľmi a disidentmi, ako boli Dominik Tatarka či Hana Ponická.

Za svoju prácu a neúnavný boj za slobodu získal po roku 1989 viacero významných ocenení. V roku 1996 mu český prezident Václav Havel prepožičal Rad Tomáša Garrigua Masaryka III. triedy a v roku 2008 si prevzal Štátnu cenu za literatúru.

Ludvík Vaculík zomrel 6. júna 2015 v Dobřichoviciach pri Prahe. Pochovaný je vo svojom rodnom Brumove-Bylnici. Na náhrobný kameň si nechal vytesať výstižný nápis: „Bol som tu a možno zas prídem.“ Tieto slová symbolizujú jeho trvalý odkaz – odkaz človeka, ktorý sa nebál postaviť proti nespravodlivosti a ktorého hlas bude rezonovať aj pre budúce generácie ako svedomie národa.



Zdroje:

https://www.ceskatelevize.cz/lide/ludvik-vaculik/

https://www.ceskatelevize.cz/porady/10169870940-dva-tisice-slov/

https://www.ludvikvaculik.cz/edice-petlice