Poitiers/Bratislava 13. októbra (TASR) - Patrí medzi významné postavy filozofie druhej polovice 20. storočia, ale sám o sebe skôr hovoril ako o historikovi či archeológovi. Filozoficko-historický prístup prezentoval Michel Foucault aj v dielach Dejiny šialenstva (1961), Slová a veci (1966), Dozerať a trestať (1975), Dejiny sexuality (1976-1984), v ktorých sa venoval historickému vývinu fenoménov šialenstva, myslenia, moci a sexuality. Od narodenia francúzskeho filozofa, historika, teoretika vedy a kultúry uplynie vo štvrtok 15. októbra 100 rokov.

Na svojich „archeologických“ výpravách poukázal na to, že človek je priesečník rozličných diskurzov (rečových praktík), na základe ktorých je vylúčené všetko vonkajšie. Ukázal, že humanitné vedy sú výrazne ovplyvnené diskurzom svojej doby, a preto je moc zakódovaná nielen vo všetkých inštitúciách, ale aj v každodennom jazyku.

Foucault si podľa Miroslava Marcelliho, emeritného profesora z Katedry filozofie a dejín filozofie Univerzity Komenského v Bratislave, postavil pred seba otázku, ktorá filozofov odpradávna zamestnávala. Chcel vo svojich štúdiách preniknúť k tomu, čím je ľudské myslenie, rozmýšľal nad tým, čo to znamená myslieť.

„K osobitosti jeho prístupu k mysleniu sa priblížime, keď si uvedomíme, že ho nezaujímalo myslenie ako také, myslenie všeobecne, ale konkrétne, dejinne utvárané a spoločensky určené myslenie. Aby sme však pochopili originalitu jeho filozofického prínosu, musíme k tomu pridať, že ´historizácia´ sa preňho nestala príležitosťou priradiť mysleniu úlohy, aké mu pri tejto príležitosti filozofi zvyčajne priznávali. Foucault v dejinách myslenia nenachádzal ani zduchovňovanie reality, ani vzostup humanizmu, ba ani zrod uvedomeného slobodného človeka,“ uviedol pre TASR Marcelli.

Z galérie významných filozofov mu bol najbližší Friedrich Nietzsche. Foucault bol otvorený kritik pomerov, ktoré sa vytvorili a reprodukujú v buržoáznych spoločnostiach.

„Neúprosne odhaľoval dejinný pôvod našich predstáv o ´prirodzených´ základoch ľudskej racionality a morálky. Na rozdiel od viacerých ľavicovo orientovaných kritikov buržoáznej kultúry a spoločnosti však oslobodenie nespájal s prísľubom sociálnej revolúcie. Jeho analýzy mocenských pomerov nás neobracajú k očakávaniu budúceho rozuzlenia záhady dejín, ale proti tým bezprostredným orgánom disciplinovania, ktoré nás ako jednotlivcov normalizujú,“ zdôraznil emeritný profesor.

Michel Foucault sa narodil 15. októbra 1926 v meste Poitiers v rodine profesora anatómie na miestnej lekárskej fakulte a uznávaného chirurga. O svojom rodnom meste neskôr budúci filozof rozprával ako o dusivom mieste s malomeštiackou morálkou. Filozofiu a psychológiu študoval na parížskej L'Ecole Normale Supérieure. Po ukončení štúdia pôsobil vo francúzskych kultúrnych inštitúciách v Uppsale, Varšave a v Hamburgu.

Už počas tohto obdobia sa začal zaoberať históriou šialenstva či duševnými chorobami. Jeho záujem vyústil do knihy Dejiny šialenstva (1961), po ktorej nasledovalo dielo Zrod kliniky (1963). V roku 1966 však vydal „filozofický bestseller“ Slová a veci, ktorým sa definitívne etabloval medzi významné postavy filozofie 20. storočia.

V Slovách a veciach ukázal, že každé poznanie či myslenie má svoj špecifický poriadok. Ten je formovaný tým, čo nazval epistéma. Formuloval tri základné epistémy západného usporiadania myslenia (vedenia). Renesančnú epistému, klasickú novovekú, ktorú začiatkom 19. storočia vystriedala epistéma moderná. V rámci nich sa vytváral aj diskurz - spôsob, akým sa hovorilo o skúmaných predmetoch a javoch, človeka nevynímajúc.

Slová a veci mu zaručili veľkú popularitu a po dvojročnom pôsobení na univerzite vo Vincennes sa stal profesorom na Collége de France. Ani ako profesor sa nevzdal občiansko-politických aktivít. Podieľal sa napríklad na založení Informačnej skupiny o väzeniach (GIP - Groupe d'information sur les prison) a v roku 1975 mu vyšla kniha blízka väzenskej problematike Dozerať a trestať.

„Zdá sa, že z pomerne rozsiahleho poľa tematických okruhov, aké Foucault skúmal, sa k našim súčasným problémom najvýraznejšie obracajú tie jeho práce, v ktorých rozvíjal problematiku moci a mocenských technológií v moderných spoločnostiach. Knihou Dozerať a trestať sa predstavil ako filozof moci, ktorá na ľudí pôsobí prepracovanými technikami dohľadu, aby riadila ich myslenie a konanie. Tieto Foucaultove podnety sa po expanzii digitálnych technológii dočkali aktualizácií a v teoretických reflexiách výrazne prispeli k zrodu disciplíny, nazvanej štúdie dohľadu,“ vysvetlil Marcelli.

Citlivou stránkou Foucaultovej osobnosti bola jeho homosexuálna orientácia, o ktorej kolujú mnohé legendy. Dodnes sa špekuluje aj o tom, či sa stal, alebo nestal obeťou choroby AIDS a či vôbec vedel, že bol nakazený vírusom HIV. Michel Foucault zomrel 25. júna 1984 v Paríži vo veku nedožitých 58 rokov.

Miroslav Marcelli sa na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia vďaka súhre šťastných náhod dostal na študijný pobyt do Francúzska. Pridelili ho na parížsku Sorbonu, no zakrátko začal navštevovať prednášky a semináre aj na ďalších inštitúciách. Jednou z nich bola Collège de France, kde Foucault prednášal kurz venovaný dejinám sexuality.

Hoci mal jeho študijný program úplne iné zameranie (francúzske interpretácie Kanta), stal sa pravidelným poslucháčom jeho prednášok, ktoré v tom čase navštevovalo veľa ľudí. Okrem toho chodil aj na semináre, ktoré viedol Foucault.

„Jeho prejav vo mne prebúdzal pocit, že som svedkom myslenia v stave zrodu. To ma úžasne priťahovalo a zároveň vo mne vyvolávalo potrebu domýšľať povedané slová a prípadne s nimi aj polemizovať. Zadovážil som si jeho knihy a začal som uvažovať o možnostiach preložiť niektorú z nich. Po návrate som preložil Slová a veci, ktoré vyšli ešte v roku 1987,“ uviedol pre TASR Marcelli, prekladateľ aj ďalších Foucaultových diel a autor monografie Michel Foucault, alebo Stať sa iným.