New York/Bratislava 31. marca - Spojené štáty americké zachvátil v 20. a 30. rokoch minulého storočia kultúrny fenomén v podobe tanečných maratónov. Tie však neboli vždy vnímané ako vznešený druh rozptýlenia spoločnosti. Organizovanie takýchto podujatí, najmä počas Veľkej hospodárskej krízy, sa totiž spájalo s etickými otázkami.

V piatok 31. marca uplynie 100 rokov odvtedy, kedy sa v New Yorku konal prvý tanečný maratón.

Vznik verejných tanečných súťaží, ktoré sa tešili mimoriadnej obľube po celých Spojených štátoch amerických, podnietila newyorská tanečná inštruktorka Alma Cummingsová. V snahe dosiahnuť svetový rekord v najdlhšom nepretržitom tanci odštartovala 31. marca 1923 tesne pred siedmou hodinou večer svoje vystúpenie v rytme valčíka.

Tanečné umenie v sále Audubon Ballroom v New Yorku ukončila po úctyhodných 27 hodinách, pričom sa občerstvovala ovocím a orieškami a vystriedala šiestich partnerov. Počas niekoľkých rokov sa organizovali verejné tanečné súťaže po celej krajine. Páry tancovali hodiny, dni, dokonca mesiace s cieľom získať finančnú odmenu.

Tento, na prvý pohľad noblesný druh zábavy, ktorá sa začala praktizovať v relatívne prosperujúcich 20. rokoch 20. storočia, však mal aj svoju odvrátenú stranu. Značné fyzické vypätie tanečníkov, pomliaždeniny i pľuzgiere a psychóza spôsobená únavou bola bežnou súčasťou takýchto maratónov. Dokonca sa vyskytli aj prípady, že účinkujúci sa utancovali až k smrti.

Éra tanečného maratónu sa naplno rozbehla na jeseň 1929 po páde burzy na Wall Street. Počas Veľkej hospodárskej krízy tak organizátori prilákali najmä chudobných a nezamestnaných ľudí. Pre niektorých sa tanečný parket stal symbolom prežitia. Motiváciou zotrvať vo víre tanečnej horúčky nebola len ich vidina finančnej odmeny v hodnote približne 1000 dolárov za víťazstvo, ale aj fakt, že počas súťaže mali na určité obdobie istotu jedla a prístrešia.

Tanečné maratóny nemali v jednotlivých amerických mestách jednotné pravidlá, ale niekoľko princípov uplatňovali. Tanečníci mali napríklad zvyčajne každú hodinu 15 minút vyhradených pre odpočinok, počas ktorého im zdravotné sestry masírovali nohy a poskytovali lekársku starostlivosť. Priamo na tanečnom parkete boli dokonca občas umiestnené lôžka určené na oddych. Niektorí organizátori sprevádzali účinkujúcich na krátkych prechádzkach vonku, aby sa mohli nadýchať čerstvého vzduchu.

Základné vymedzenie tanca spĺňal pohyb definovaný ako zdvíhanie jednej a následne druhej nohy v rytme hudby. Z dobových fotografií sa zachovali snímky, na ktorých vidno unavených súťažiacich ledva stojacich na nohách, ktorých podopierajú ich taneční partneri či partnerky. Ak sa im kolená dotkli zeme nasledovala diskvalifikácia. Počas tancovania bolo dovolené jesť, holiť sa i čítať noviny.

V čase svojho najväčšieho rozmachu patrili tanečné maratóny medzi najnavštevovanejšie a najkontroverznejšie formy zábavy v USA. Podľa odhadov tieto predstavenia zamestnávali okolo 20.000 ľudí - usporiadateľov, rozhodcov, trénerov, zdravotné sestry či samotných súťažiacich.

Dianie na parkete sprevádzalo aj ponižovanie účinkujúcich. Muži, ktorí spali dlhšie, ako je predpísaný časový limit, boli z času na čas na pobavenie divákov hodení do kadí s ľadom. V extrémnych prípadoch boli dvojice zviazané psími reťazami. V priebehu vystúpenia i prestávok súťažiaci často vyčerpaní odpadávali a nevládali pokračovať. Na prebratie si od rozhodcov vyslúžili facky či šibanie mokrým uterákom.

Koncom 30. rokov minulého storočia sa záujem o tanečné maratóny začal postupne vytrácať. Ich atmosféru zachytil v roku 1969 americký filmový režisér Sydney Pollack prostredníctvom filmovej adaptácie románu Kone sa taktiež strieľajú (They Shoot Horses, Don't They?).

Tanečné maratóny sa organizujú aj v súčasnosti, ale majú humánnu podobu. Podujatia sa väčšinou konajú ako školské tanečné aktivity a slúžia najmä na získavanie finančných prostriedkov.



Zdroj: www.spectator.co.uk, atlasobscura.com