Rím/Bratislava 19. januára (TASR) - Keď na jeseň roku 1993 zomrel, bola to udalosť celonárodného zásahu, pohla celou krajinou. Taliansko stratilo svojho milovaného filmového režiséra, svetová kinematografia jedného zo svojich najpopulárnejších filmových tvorcov. Aj dnes jeho dielo pôsobí stále sviežo a moderne, pričom pri každom premietaní ponúka nové prvky na objavovanie. V pondelok 20. januára uplynie 105 rokov od narodenia talianskeho režiséra a scenáristu Federica Felliniho.

Nikdy nepracoval v zahraničí. V Ríme a na talianskom vidieku si vytvoril a vymyslel svoj vlastný svet, v ktorom nechal žiť a umierať svoje postavy. Svojimi "skutočne talianskymi" dielami Fellini očaril divákov na celom svete.

Federico Fellini sa narodil 20. januára 1920 v Rimini na pobreží regiónu Emilia-Romagna. Jeho otec pracoval ako obchodný cestujúci, matka bola žena v domácnosti. Federico už ako dvanásťročný ušiel z domu, pripojil sa k potulnému cirkusu, po mesiaci ho však polícia priviedla naspäť. V roku 1939 odišiel na želanie matky do Ríma študovať právo. Mesto ho fascinovalo a jeho objavovanie bolo zaujímavejšie ako štúdium práva. Potom pracoval ako karikaturista a ilustrátor, písal humoristické scénky pre rozhlas. V tomto čase stretol herečku Giuliettu Masinovú, ktorá mu neskôr stála po boku ako manželka päťdesiat rokov a hrala vo väčšine jeho diel.

V filmovej sfére pôsobil spočiatku ako scenárista. Jeho spolupráca na scenári neorealistickej klasiky Rím, otvorené mesto (1945) režiséra Roberta Rosselliniho bola ocenená jeho prvou nomináciou na Oscara. Neskôr nasledovalo mnoho ďalších nominácií v kategóriách najlepšia réžia, najlepší pôvodný scenár a najlepší adaptovaný scenár. A rekordne sa mu podarilo premeniť na Oscary všetky štyri nominácie v kategórii najlepší cudzojazyčný film.

Režisérsky debutoval v spolupráci s talianskym režisérom Albertom Lattuadom filmom Svetlá varieté (1950). Prvý film, ktorý režíroval sám, bol Biely šejk (1952). Nasledovalo jedno majstrovské dielo za druhým, Darmošľapi (1953), Cesta (1954), Podvodník (1955), Cabiriine noci (1957), Sladký život (1960), Osem a pol (1963), Giulietta a duchovia (1965), Satyrikon (1969), Klauni (1970), Amarcord (1974) Rím (1972), Casanova (1976) či Skúška orchestra (1978).

Jeho prvé filmy boli čiernobiele, mali tvrdé realistické jadro a zameriavali sa na postavy na okraji spoločnosti. Na rozdiel od svojich krajanov, ktorí zostali verní neorealizmu, Fellini do svojho filmového vesmíru rýchlo pridal fantazijné, rozprávkové, poetické a hravé prvky.

V roku 1954 nakrútil Cestu a získal okrem desiatok iných aj cenu filmových akademikov v USA za najlepší zahraničný film. Snímka priniesla popularitu aj Masinovej. Romantická dráma Cabiriine noci priniesla ďalšieho Oscara. Zrejme jeho najslávnejší film Sladký život La Dolce Vita) mal premiéru v roku 1960 a pohoršil náboženské autority, snímka získala Zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes. Hlavné úlohy stvárnili charizmatický taliansky herec Marcello Mastroianni a švédska herečka Anita Ekbergová. Film poskytol obraz mondénnej a povrchnej rímskej smotánky, silnú postavu novinára v stvárnení Mastroianniho a preslávilo ho aj Ekbergovej kúpanie v rímskej fontáne di Trevi.

Po krátkej odmlke nakrútil Fellini oscarovú snímku 8 a pol, ktorú filmoví kritici označili za jeden z najlepších filmov všetkých čias. Štvrtú prestížnu americkú sošku za zahraničný film talianskemu umelcovi vyniesol nostalgický spomienkový film Amarcord (1974), v ktorom vytvoril obraz malého prímorského mestečka, kde sa narodil a prežil detstvo. K neskorším úspešným dielam filmového velikána patrí tiež Ginger a Fred (1986). Jeho posledným dokončeným filmom bol Hlas mesiaca z roku 1989.

Felliniho diela sú oslava nostalgie a túžby po radostiach detstva. Vyskytujú sa v nich tuláci, bezdomovci a drobní zločinci, rovnako ako prostitútky, svätci, matky a vyvrheli. Režisér často pracoval s tými istými ľuďmi. Najväčšie úlohy poskytol svojej manželke a obľúbenému spolupracovníkovi Mastroiannimu. Spoliehal sa na niekoľko vynikajúcich kameramanov a jeho dvorný hudobný skladateľ Nino Rota sa vďaka spolupráci s ním stal svetovou hviezdou.

K neskorším režisérskym počinom filmového velikána patria diela Mesto žien (1980), A loď pláva (1983), Ginger a Fred (1986), Interview (1987) a jeho posledný film Hlas mesiaca (1990). V roku 1992 ešte vytvoril tri televízne reklamy pre inštitúciu Banca di Roma.

Federicovi Fellinimu v apríli 1993 - niekoľko mesiacov pred smrťou - udelili čestného Oscara za celoživotné dielo. Dostal aj viacero ocenení z filmových festivalov v Cannes, Benátkach a Moskve, troch cien Donatellov Dávid, jedného Zlatého glóbusu a jednej ceny BAFTA. Zomrel 31. októbra 1993 v Ríme ako 73-ročný po dvoch cievnych mozgových príhodách a infarkte myokardu. Pochovaný je v Rimini po boku svojej manželky Giulietty, ktorá zomrela v marci nasledujúceho roku vo veku 73 rokov. Felliniho dokonalá múza je slovenským divákom známa aj ako Perinbaba z rovnomennej a dnes už legendárnej rozprávky Juraja Jakubiska (1985).