Santiago/Bratislava 14. októbra (TASR) - V zasypanej štôlni púšte Atacama na severe Čile uviazlo 5. augusta 2010 33 baníkov. V bani sa zrútila šachta a oni s minimom pitnej vody a zásob jedla i bez možnosti spojiť sa s niekým čakali v tme na záchranu. Viac ako dva týždne nemali príbuzní o baníkoch žiadne správy.

Záchranárom sa ich podarilo lokalizovať až po 17 dňoch a v hĺbke vyše 600 metrov prežili 69 dní. Posledného z 33 zavalených baníkov vytiahli z bane pred 15 rokmi, 14. októbra 2010 SELČ. Náročnú, vyše 22 hodín trvajúcu záchrannú operáciu vysielali naživo spravodajské televízie v Amerike, Európe či na Blízkom východe.

Ako posledný sa dostal na zemský povrch 54-ročný Luis Urzúa, ktorý bol v čase nešťastia vedúci zmeny. Mal veľkú zásluhu na tom, že baníci prežili kritických 17 dní, kým záchranári zistili, že sú nažive. Skúsený predák pomáhal udržiavať disciplínu medzi zavalenými baníkmi a trval na tom, že baňu opustí až ako posledný. Vo chvíli, keď vyšiel zo záchrannej kabíny, v bani zazneli sirény, ktoré oznámili ukončenie desať týždňov trvajúcej drámy. Zhromaždení Čiľania ho privítali búrlivými ováciami a spevom štátnej hymny. Rovnako ako jeho kolegovia sa Urzúa následne zvítal s členmi svojej rodiny, záchranármi a čilským prezidentom Sebastianom Piňerom.

K závalu v bani San José na ťažbu medi a zlata, ktorú otvorili v roku 1889, došlo 5. augusta približne o 14.00 h miestneho času. V bani sa nachádzalo 33 mužov - 32 Čiľanov a jeden Bolívijčan. Miestni záchranári sa v tú noc pokúsili o ich záchranu, ale neúspešne. Dva dni po nešťastí (7. augusta) došlo k druhému závalu, ktorý zablokoval prístup k vetracím šachtám.

Sedemnásť dní od nešťastia nemali príbuzní o baníkoch žiadne správy, až 22. augusta sa jedna z približne 30 sond vrátila so správou, napísanou na papieri červeným písmom, a stálo v nej: „Všetci 33 sme v úkryte a sme v poriadku“. Krátky odkaz napísal baník José Ojeda. Okrem toho muži poslali na povrch aj niekoľko ďalších listov a tiež informáciu o svojej presnej polohe. Odkaz od zavalených baníkov celému svetu prečítal prezident Piňera.

Baníci sa zhromaždili pred ešte fungujúci mobilný telefón baníka Josého Henríqueza a začali skandovať: „Chi-chi-chi, le-le-le, mineros de Chile!“ (Čile, baníci z Čile). V roku 2014 si všetkých 33 mužov pripomenulo tento okamih priamo na mieste katastrofy nakrútením nesmierne emotívneho spotu, v ktorom podporili svoj národný tím v boji o postup na futbalové majstrovstvách sveta v Brazílii.

O niekoľko hodín neskôr zoslali záchranári do vrtu kamery, aby nadviazali kontakt a zaobstarali prvé fotografie baníkov. Každý z mužov schudol v priemere o desať kilogramov. Baníci jedli iba raz za 48 hodín po dve lyžičky tuniaka, polovicu sušienky a polovicu pohára mlieka. U niektorých mužov sa v dôsledku vysokej vlhkosti a teploty 35 stupňov Celzia vyvinuli plesňové infekcie a niektorí trpeli očnými alebo dýchacími problémami.

Po lokalizácii baníkov prevzali starostlivosť o ich výživu a zásobovanie záchranári. Vďaka komunikačnému vrtu mali spojenie s dianím na povrchu a cez zásobovací vrt so šírkou desať centimetrov dostávali glukózové gély, tuby s jedlom, listy, lieky, cvičebné potreby či baterky.

Pre zachovanie duševného zdravia sa baníci rozhodli rozdeliť sa do troch základných skupín. Prvá sa starala o komunikáciu s povrchom a zásobovanie, druhá sa ujala bezpečnosti v bani a tretia skupina sa starala o zdravotný a duševný stav všetkých uviaznutých baníkov. Počas dlhotrvajúcej záchrannej operácie pomáhali baníkom udržiavať sa v dobrom psychickom a fyzickom stave experti z amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA). NASA vyslala na miesto svojich odborníkov, keďže podmienky pod zemou sú podobné tým, akým sú vystavení astronauti vo vesmíre.

Záchranári začali vŕtať 68 centimetrov širokú šachtu, ktorú dokončili po štyroch týždňoch, keď baníci strávili pod zemou už 67. deň. K zavaleným baníkom zostúpil špeciálnou záchrannou oceľovou kapsulou s názvom Fénix prvý záchranár, banský odborník Manuel Gonzáles z čilskej štátnej spoločnosti na ťažbu medi Codelco. Zostup do hĺbky 625 metrov mu trval 17 minút. Keď vystúpil z kapsuly, okamžite k nemu pristúpili baníci, privítali ho a vyobjímali. Záchranár potom začal dávať baníkom inštrukcie, ako sa majú správať počas vyťahovania úzkou šachtou. Po Gonzálesovi zostúpil k baníkom aj Roberto Ros, zdravotník-záchranár zo špeciálnych síl čilského námorníctva. Spolu pripravili 33 baníkov na cestu na povrch zeme.

Ako prvého vytiahli baníka Florencia Ávalosa. Najstarší bol 63-ročný Mario Gómez, naopak najmladší Jimmy Sánchez mal len 19 rokov. Podľa lekárov boli skoro všetci baníci vo „viac ako uspokojivom“ zdravotnom stave. Jednému diagnostikovali zápal pľúc a nasadili mu antibiotiká.

Štyri roky po tom, ako celý svet so zatajeným dychom sledoval takmer zázračnú záchranu 33 baníkov, vyšla kniha, ktorá tieto udalosti opisuje vlastnými slovami zachránených mužov. Titul s názvom „Hlboko v tme“ vznikol na základe rozprávania zavalených baníkov a opisuje nielen to, ako prežili desať týždňov pol kilometra pod povrchom zeme, ale aj to, že záchrana bola pre mnohých z nich začiatkom novej životnej kapitoly.

Muži v knihe hovoria úplne otvorene - nielen o dlhých týždňoch v podzemí, ale aj o tom, čo nasledovalo. Všetci sa totiž razom ocitli v centre pozornosti médií a spolu s traumatickým zážitkom to mnohých priviedlo k návykovým látkam alebo do starostlivosti psychiatrov. Napríklad Alex Vega čiastočne stratil pamäť a Edison Peňa, ktorý pod zemou behal, aby sa udržal v kondícii, a po svojom oslobodení sa zúčastnil na Newyorskom maratóne, musel absolvovať odvykaciu kúru.

O rok neskôr mexická režisérka Patricia Riggenová nakrútila film s názvom „33 životov“ o tejto unikátnej záchrannej akcii. Účinkujú v ňom okrem iných Antonio Banderas a Juliette Binocheová.