Tokio 10. marca (TASR) - Severovýchodnú časť Japonska zasiahlo 11. marca 2011 mimoriadne silné zemetrasenie s magnitúdou 9,0. Otrasy vyvolali cunami vo výške desiatok metrov, zahynulo takmer 19.000 ľudí, ďalšie stovky zostali nezvestné a katastrofu pred 15 rokmi sprevádzala aj havária atómovej elektrárne Fukušima. Podobne ako Černobyľ zodpovedá najvyššiemu 7. stupňu podľa Medzinárodnej stupnice jadrových udalostí (INES). Nespôsobila priamo žiadnu ľudskú obeť, ale približne 165.000 ľudí muselo opustiť svoje domovy.

Zemetrasenie z 11. marca 2011 bolo najsilnejšie v tejto oblasti od začiatku moderných meraní na konci 19. storočia a patrí medzi najsilnejšie, aké kedy zaznamenali. Nastalo o 14.46 miestneho času. Niekoľko minút otriasalo aj budovami v Tokiu, ležiacom takmer 400 kilometrov južne od epicentra, nachádzajúceho sa v hĺbke 24 kilometrov a približne 130 kilometrov východne od mesta Sendai v prefektúre Mijagi. Hypocentrum ležalo asi 30 km pod dnom západnej časti Tichého oceánu.

Otrasy bolo možné cítiť až na ruskej Kamčatke, na Taiwane či v Pekingu. Hlavnému otrasu predchádzalo niekoľko predotrasov vrátane zemetrasenia s magnitúdou 7,2. V nasledujúcich dňoch a týždňoch nastali stovky dotrasov, z ktorých desiatky mali magnitúdu 6 až 7.

Foto: TASR/AP Photo

V dôsledku trasení dosiahol príval cunami na niektorých pobrežných miestach výšku nad 38 metrov. Vlna strhla autá, zničila vyše 18.000 domov a ďalších viac ako 130.000 poškodila. Najviac zasiahnuté boli prefektúry Mijagi, Iwate a Fukušima. Keď sa záplavová voda vracala späť do mora, odnášala so sebou obrovské množstvo trosiek a tiež tisíce obetí. Veľké územia zostali zaplavené morskou vodou, najmä v nízko položených oblastiach.

Do dvoch týždňov po katastrofe oficiálny počet mŕtvych podľa japonskej vlády presiahol 10.000. Ako pokračovalo pátranie po obetiach, počet potvrdených mŕtvych alebo nezvestných stúpol približne na 28.500. Keď úrady zistili, že časť pôvodne nezvestných ľudí prežila, konečné číslo kleslo a do konca roku 2011 sa znížilo približne na 19.300. Napokon sa oficiálny počet potvrdených mŕtvych alebo nezvestných ustálil približne na 18.500 obetí, aj keď niektoré odhady hovoria o čísle najmenej 20.000. Väčšina zahynula utopením vo vlnách cunami a vyše polovica mala 65 a viac rokov.

Zemetrasenie vyvolalo varovania pred cunami v celom tichomorskom regióne. Vlny sa šírili od epicentra rýchlosťou približne 800 km za hodinu. Na pobrežiach Havajských ostrovov dosahovali výšku troch metrov, na Kauai až 3,6 metra. O niekoľko hodín neskôr zasiahla vlna s výškou 2,7 metra pobrežie amerických štátov Kalifornia a Oregon v Severnej Amerike. Napokon približne 18 hodín po zemetrasení dorazili vlny vysoké asi 0,3 metra až k pobrežiu Antarktídy, kde spôsobili odtrhnutie časti ľadovej bariéry.

Foto: TASR/AP

Na pobreží provincie Fukušima 14-metrov vysoká vlna cunami ťažko poškodila dve jadrové elektrárne. Mala dvojnásobnú výšku, než s akou sa rátalo pri ich výstavbe. Japonské úrady 12. marca 2011 oznámili, že úroveň radiácie v reaktore atómovej elektrárne Fukušima I narástla na tisícnásobok normálu. Agentúra pre jadrovú bezpečnosť tiež priznala, že určitá časť radiácie unikla mimo elektrárne a z oblasti hneď prvý deň po zemetrasení evakuovali 20.000 obyvateľov.

Japonské úrady pre obavy z možného ožiarenia zriadili okolo jadrovej elektrárne vo Fukušime bezletovú zónu s polomerom približne 30 km a zároveň evakuovali oblasť v okruhu 20 km. Evakuačnú zónu neskôr rozšírili až na celý 30-kilometrový okruh a obyvateľov v tejto oblasti vyzvali, aby ju opustili alebo zostali vo svojich domoch.

Keď sa v niektorých miestnych potravinách a zdrojoch pitnej vody objavili zvýšené hladiny radiácie, úrady vydali varovania pred ich konzumáciou. V polovici apríla 2011 japonský jadrový regulačný úrad zvýšil stupeň závažnosti jadrovej havárie vo Fukušime z úrovne 5 na úroveň 7, teda na najvyšší stupeň podľa Medzinárodnej stupnice jadrových udalostí (INES). Tým sa havária vo Fukušime zaradila do rovnakej kategórie ako černobyľská katastrofa v Sovietskom zväze v roku 1986.

Foto: TASR/AP

Úroveň radiácie v evakuačnej zóne zostávala vysoká a spočiatku sa predpokladalo, že oblasť bude neobývateľná celé desaťročia. Niekoľko mesiacov po nehode však japonská vláda oznámila, že v piatich mestách ležiacich tesne za pôvodnou 20-kilometrovou evakuačnou zónou hladina radiácie klesla natoľko, že sa obyvatelia môžu vrátiť do svojich domovov.

V decembri fukušimskú elektráreň stabilizovali do studeného odstavenia jej reaktorov. V nasledujúcich rokoch sa však v jej areáli vyskytlo viacero únikov rádioaktívnej vody z nádrží, v ktorých sa skladovala kontaminovaná chladiaca voda z reaktorov. K jednému z významných únikov došlo v auguste 2013 a bol natoľko vážny, že ho japonský Úrad pre jadrovú reguláciu klasifikoval ako jadrový incident stupňa 3.

Japonci niektoré jadrové reaktory postupne uviedli do prevádzky. Globálna energetická kríza vyvolaná vojnou na Ukrajine spôsobila prudký nárast cien elektriny v krajine a v roku 2023 sa vláda rozhodla obnoviť väčšinu z nich - aj na základe prieskumov verejnej mienky. Vo februári minulého roka odsúhlasila úplný návrat k jadrovej energii s cieľom pokryť rastúci dopyt po elektrine v podnikoch na mikročipy a umelú inteligenciu.

Japonský cisár Naruhito pred dvoma týždňami upozornil na osudy ľudí, ktorých v roku 2011 zasiahla súhra katastrof: „Zatiaľ čo infraštruktúru sa podarilo obnoviť, rekonštrukcia životov a komunít si stále vyžaduje riešenie. Rany sa ešte nezahojili a pretrvávajú aj napriek plynutiu času“.

Väčšinu oblastí evakuovaných pre zvýšenú radiáciu už opäť sprístupnili, ale vrátila sa do nich len časť obyvateľov - práve pre oslabené komunitné väzby a nedostatok pracovných miest.