New York/San Francisco/Bratislava 4. júna (TASR) – Pred 150 rokmi dorazil do San Francisca špeciálny Transcontinental Express z New Yorku. Trasu dlhú vyše 5300 kilometrov zvládol za 83 hodín a 39 minút, teda za menej ako štyri dni. Jazda vyvolala v celej Amerike obrovský ošiaľ a navždy zmenila vnímanie vzdialeností a času.

Išlo o prelomovú udalosť. Pred vybudovaním prvej transkontinentálnej železnice trvala cesta z východného pobrežia do Kalifornie dostavníkom päť až šesť mesiacov, bežným osobným vlakom takmer týždeň.

Za prelomovou udalosťou zo 4. júna 1876 nestál oficiálny test železníc, ale čistý marketing a túžba po zisku. Nápad vznikol v hlave dvoch majiteľov newyorského divadla Booth's Theatre – Henryho Jarretta a Harryho Palmera. Potrebovali rýchlo prepraviť svoju hereckú spoločnosť vrátane hviezdy Lawrencea Barretta na premiéru Shakespearovej hry Henrich V. do San Francisca. Rozhodli sa preto prenajať špeciálny vlak. Zvyšné miesta rozpredali prominentným pasažierom za vtedy astronomickú sumu 500 dolárov. Luxus cesty podčiarkovali aj exkluzívne palubné lístky zabalené v strieborných puzdrách.

Aby vlak dokázal prekonať kontinent dovtedy nevídanou priemernou rýchlosťou 64 kilometrov za hodinu, musel byť čo najľahší. Celú súpravu tvorili iba tri špeciálne vozne. Okrem kombinovaného batožinového a bežného osobného vozňa bol hlavnou pýchou luxusný hotelový vozeň Marlborough s vlastnou kuchyňou, jedálňou, salónom a lôžkami.

Keďže jeden parný rušeň by takú dlhú trasu nezvládol, jazda fungovala ako obrovská štafeta. Počas cesty naprieč kontinentom sa vystriedalo približne dvadsať lokomotív. Výmeny pripomínali zastávky Formuly 1 v boxoch a trvali často len niekoľko minút. Kým jednu "unavenú" lokomotívu odpojili, druhá už s natlakovanou parou čakala pripravená na okamžitý štart. Výnimkou bola posledná etapa. Inžinier Hank Small s rušňom Čierna líška prešiel bez prestávky neuveriteľných 1350 kilometrov cez nevadskú púšť a strmé pohorie Sierra Nevada.

Extrémna cesta sa nezaobišla bez kritických momentov. V Utahu musel vlak výrazne spomaliť, koľajnice boli zaplavené. V strmých horách zase náhle zlyhali moderné vzduchové brzdy na luxusnom vozni Marlborough. Železničiari preto museli na najbližšej stanici rýchlo pripojiť ďalšie dva prázdne vozne s klasickými ručnými brzdami. Brzdári následne mechanicky pomáhali vlak v nebezpečných klesaniach skrotiť, aby sa s prominentnými cestujúcimi nezrútil do priepasti. Organizátori sa zároveň obávali možnej sabotáže zo strany vlakových lupičov, preto na niektorých úsekoch posielali dopredu kontrolné vozne, ktoré čistili trať.

Každú prejdenú míľu prežívala s pasažiermi celá Amerika. Telegrafické stanice nepretržite posielali do novín správy o polohe vlaku. Tisíce ľudí stáli popri trati, zapaľovali vatry a strieľali z pušiek na privítanie.

Historická jazda mala aj svoju odvrátenú stránku. Riaditelia železníc prikázali uvoľniť trať, čo znamenalo, že všetky bežné osobné aj nákladné vlaky museli hodiny čakať na vedľajších koľajach. Obyčajní ľudia zúrili, že železnice kvôli reklame a biznisu niekoľkých divadelníkov ignorujú práva a potreby bežných cestujúcich.

Vtedajšia „šialená“ rýchlosť vyvolala aj vlnu vedeckej skepsy a obáv. Niektorí lekári v 19. storočí verejne varovali, že rýchlo sa meniace obrazy za oknom môžu poškodiť mozog alebo spôsobiť psychózy. Rozšírený bol aj mýtus, že tlak vzduchu pri takej rýchlosti vytlačí cestujúcim kyslík z pľúc.

Všetky obavy sa však rozplynuli v nedeľu 4. júna v ranných hodinách, keď expres bezpečne dorazil na konečnú stanicu v Oaklande. Odtiaľ mali divadelníci pokračovať loďou do San Francisca. V prístave nastal nevídaný ošiaľ – viac ako desaťtisíc jasajúcich ľudí, dychové kapely a lode trúbiace na pozdrav.

Z hercov sa okamžite stali najväčšie hviezdy svojej éry a predstavenie Henricha V. sa vypredalo. Okrem veľkého finančného úspechu organizátorov vlak predovšetkým definitívne dokázal, že železnica môže byť rýchla, spoľahlivá a bezpečná.