Salt Lake City 8. júna (TASR) - Salt Lake City, metropola amerického Utahu, je známa aj ako centrum Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Pred 170 rokmi k tomu významne prispela najprv necelá päťstovka a postupne tisícky ďalších Mormónov, ktorí opustili Iowa City a okolie, vydali sa strastiplnou cestou na západ a všetok svoj majetok a zásoby prevážali na dvojkolesových ručných vozíkoch. Táto udalosť predstavuje symbol nezlomnosti a viery tejto náboženskej komunity.

Nové útočisko pre roztrúsených príslušníkov cirkvi vzniklo pri Veľkom soľnom jazere síce už v roku 1847, avšak príchod väčšej časti z pôvodne 497 iowských pútnikov predstavoval bod, ktorý rozhodol, že oblasť Salt Laku bude definitívne centrum Mormónov. Na cestu sa vydali 9. júna 1856 a prejavili mimoriadne odhodlanie i vytrvalosť. Vyvolali až do roku 1860 vlnu tisícov prisťahovaleckých ciest s tradíciou názvu spoločností ručných vozíkov (Handcart Companies).

Na americký západ, najmä na územia Kalifornie a Oregonu sa za lepším životom vydávali desaťtisíce tzv. pionierov. Avšak v prípade členov Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní to bola nútená migrácia, keďže najmä na územiach Illinoisu a Missouri čelili atakom tamojších osadníkov. V roku 1847 vyrazila prvá skupina krytých vozov smerom na Skalnaté hory s cieľom nájsť vhodné trvalé útočisko.

V lete prví Mormóni prišli do údolia Salt Lake a Brigham Young, vtedajší vodca náboženskej komunity, bol presvedčený, že našli svoj domov. V nasledujúcich rokoch tamojšia cirkevná komunita pomáhala chudobným prisťahovalcom zo svojich radov a tisíce ich vďaka tomu dorazili z Británie i pevninskej Európy.

Young v polovici 19. storočia usilovne povzbudzoval ďalších náboženských súkmeňovcov na cesty do Utahu. Lenže v roku 1856 séria slabých úrod spôsobila, že cirkev mala len skromné finančné prostriedky na pomoc prisťahovalcom pri kúpe vozov a volov. Young preto navrhol lacnejší spôsob cestovania - pešo s ručnými vozíkmi alebo fúrikmi.

V období od 9. júna 1856 vyrazilo z Iowa City a z blízkej osady Florence desať samostatných spoločností s ručnými vozíkmi do vysnívaného Utahu. Boli to stovky ručných vozíkov a 50 povozov, v sprievode boli aj matky s dojčatami v náručí i starí rodičia vo vysokom veku. V nádeji na lepší život prešli viac ako 2 tisíc kilometrov naprieč bezlesými prériami, púšťami, cez ľadové rieky a drsné horské pásma.

Odvážili sa vydať na cestu vo svojich krehkých dvojkolesových vozíkoch, poháňaných iba silou ľudských svalov, neochvejnou vierou a odhodlaním. Všetok svoj majetok viezli na dvojkolesových ručných vozíkov, z ktorých väčšina niesla náklad 90 kg. Každá rodina mala spravidla jeden vozík a otec s matkou sa striedali v jeho ťahaní, zatiaľ čo dostatočne staré deti pomáhali tlačením.

Vozíky spôsobovali komplikácie. Remeselníci v Iowa City sa rozhodli použiť drevené osi namiesto železných, aby ušetrili čas aj peniaze. Piesok a prach drevo rýchlo obrusovali, voda a horúčava spôsobovali jeho štiepenie a praskanie. Keď rovinatý terén prérií vystriedala drsnejšia krajina, samotná fyzická náročnosť ťahania ťažkého vozíka si začala vyberať svoju daň.

Prvé tri a posledných päť spoločností zvládli cestu s prekonateľnými ťažkosťami a počet úmrtí bol relatívne nízky. Prvé dve z nich po vedením Edmunda Ellswortha a Daniela McArthura tvorili tú necelú päťstovku, ktorá vyrazila 9. júna, resp. 11. júna 1856 a k Veľkému soľnému jazeru spolu dorazili 26. septembra.

Štvrtá spoločnosť s približne 500 ľuďmi pod vedením kapitána Jamesa G. Willieho a piata spoločnosť s 576 ľuďmi pod vedením kapitána Edwarda Martina však prešli nesmiernym utrpením spôsobeným hladom, vyčerpaním, úplavicou a smrťou. Na pláňach dnešného štátu Wyoming ich zastihla nezvyčajne skorá a krutá zima. Prudká snehová víchrica ich prinútila zastaviť sa na mieste, na ktoré neboli pripravení. Čelili hlbokému snehu, mrazivému počasiu, hrozbám nepriateľských Indiánov a takmer úplne vyčerpaným zásobám potravín.

Pre väčšinu putujúcich z tohto približne ročného obdobia však príchod do údolia Salt Lake znamenal naplnenie ich snov, keď sa pripojili k ďalším osadníkom, ktorí v predchádzajúcich rokoch prišli s volskými záprahmi a krytými vozmi. Lepšie plánovanie a používanie železných osí urobili neskoršie výpravy o niečo ľahšími. Keď sa financie cirkvi zotavili, Youngovi nasledovníci sa vrátili k používaniu klasických vozov s volmi.