Nice/Bratislava 11. decembra (TASR) – Pred 25 rokmi Európska únia (EÚ) schválila kľúčový dokument, ktorý umožnil jej neskoršie rozšírenie o desať krajín strednej a východnej Európy vrátane Slovenska. Dohoda o inštitucionálnej reforme EÚ bola prijatá na summite vo francúzskom Nice 11. decembra 2000.

Rozšírenie označované ako „Big Bang“ sa uskutočnilo 1. mája 2004. Súčasťou EÚ sa vtedy okrem Slovenska stali Česká republika, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Cyprus a Malta.

Rokovania o reforme prebiehali v rámci medzivládnej konferencie (MVK), formálneho procesu slúžiaceho na úpravu zakladajúcich zmlúv EÚ. Zvolala ju Európska rada (ER) a zúčastnili sa na nej zástupcovia členských štátov, Európskej komisie (EK) a čiastočne aj Európskeho parlamentu (EP). Cieľom MVK bolo vyriešiť tzv. „amsterdamské zvyšky“ – otázky, ktoré ostali neuzavreté po prijatí Amsterdamskej zmluvy v roku 1997 a ktoré by mohli komplikovať fungovanie EÚ po plánovanom rozšírení.

Summit v Nice od 7. do 11. decembra 2000 sa napokon stal dovtedy najdlhším zasadnutím ER. Diskusie boli náročné najmä pre rozdielne predstavy vtedajších 15 členských štátov o rozložení moci v rozšírenej EÚ. Dohodu sa podarilo dosiahnuť 11. decembra približne o 4.30 h ráno a mala podobu série úprav zakladajúcich zmlúv.

Jednou z najdôležitejších zmien bolo prepracovanie sily hlasov v Rade EÚ a definovanie nových podmienok na získanie kvalifikovanej väčšiny. Zmluva zaviedla tzv. demografickú poistku, ktorá umožňovala členskému štátu požiadať o overenie, či koalícia predstavujúca kvalifikovanú väčšinu zahŕňa aspoň 62 percent populácie Únie. Zmena mala zabezpečiť rovnováhu medzi veľkými a malými členskými štátmi a zvýšiť efektívnosť rozhodovania.

Reforma zároveň rozšírila počet oblastí, v ktorých sa prestala vyžadovať jednomyseľnosť. Týkalo sa to napríklad menovania EK a niektorých oblastí justičnej spolupráce, kde po novom stačila kvalifikovaná väčšina. Umožnilo to zrýchlenie legislatívneho procesu v rozšírenej EÚ. Zmluva tiež stanovila maximálny počet členov EK na 27 a každá krajina môže mať po rozšírení iba jedného komisára.

Zmluvu podpísali ministri zahraničných vecí členských štátov 26. februára 2001 a do platnosti vstúpila 1. februára 2003. Oneskorenie spôsobila ratifikácia v Írsku, jedinej krajine, ktorá o dohode rozhodovala referendom. V júni 2001 Íri zmluvu odmietli z dôvodu obáv najmä o zachovanie neutrality a možného posilnenia spolupráce v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Referendum ovplyvnila aj slabá informačná kampaň a vnútropolitické tlaky.

Po prvom odmietnutí sa EÚ ocitla v situácii, ktorá ohrozovala plánované rozšírenie. Členské štáty preto poskytli Írsku právne uistenia (Seville Declaration a „Nice Declaration“) o zachovaní neutrality. V októbri 2002 sa uskutočnilo druhé referendum, v ktorom Íri zmluvu schválili 63 percentami hlasov nielen vďaka uisteniam zo strany EÚ, ale aj oveľa intenzívnejšej informačnej kampani vlády.

Hoci bola Zmluva z Nice vnímaná ako technická a nevyhnutná úprava, ktorá neriešila všetky otázky do hĺbky, otvorila cestu ďalším reformám Únie. V Nice prijatá deklarácia o budúcnosti EÚ viedla ku Konventu a následne k Lisabonskej zmluve, ktorá položila rámec fungovania rozšírenej Európskej únie.