Kodaň 17. mája (TASR) - Filmová kritika má jasno v tom, že Lars von Trier je technicky mimoriadne nadaný filmár. A že býva často zámerne kontroverzný, no nikdy sa nezapredá prázdnej či bezduchej kinematografii. Predsa však dánsky scenárista a režisér niekedy až príliš polarizuje a provokuje, využíva explicitné násilie a citlivé sexuálne témy. Jedno z jeho vrcholných diel, v ktorých to svojou posadnutosťou temnými až sadistickými líniami "neprešvihol", malo kinopremiéru 18. mája pred 30 rokmi.

Niežeby melodráma Prelomiť vlny (Breaking the Waves) z roku 1996 diváka šetrila, je to vyčerpávajúci, emócie bičujúci príbeh. Snímkou sa Lars von Trier dostal na mimoriadnu režisérsku i scenáristickú úroveň. Získal zaň Veľkú cenu festivalu v Cannes i ďalšie pocty a pre herecký svet objavil Emily Watsonovú, ktorú nominovali na Oscara. Film mal najmä svojou intenzitou a experimentálnym prístupom veľký vplyv na sféru tvorivého a nekonvenčného filmárstva.

Drsný príbeh obety a priam nadpozemskej lásky sa odohráva v 70. rokoch v zapadnutej dedinke severného Škótska. Watsonová v hlavnej úlohe stelesňuje hlboko veriacu protestantskú dievčinu, ktorá sa vydá za Jana, robotníka na ropnej plošine v Severnom mori. Krátko po svadbe však muž pri výbuchu utrpí zranenie a ochrnie mu celé telo.

Duchovný príbeh sa rozvíja do ľúbostnej drámy, v ktorej manžel povzbudzuje submisívnu a oddanú partnerku, aby mala sex s inými mužmi. Trier sa podujal na silné skúmanie viery a obety, ale v tejto snímke do značnej miery krotí svoje nutkanie po provokácii a vytvára morálne exaltovaný príbeh lásky, v ktorom majú mimomanželské sexuálne vzťahy mladej Bess tragické následky.

Monumentálnosť scenérie škótskeho pobrežia je dôležitý faktor pre umelecké vyznenie filmového diela, nijako však nenarúša centrum pozornosti, teda predovšetkým fascinujúci výkon Emily Watsonovej. Jej zápas s náboženstvom a morálkou i jej zúfalé hľadanie odpovedí v komplikovanosti života vytvára sugestívny príbeh s neobyčajným až naturalistickým poňatím krásy zázrakov a záhad ľudského bytia.

Významne k tomu prispela aj kamera Robbyho Müllera, autora vizuálnej poetiky Wendersovho kultového filmu Paris, Texas i Jarmuschových snímok Mŕtvy muž a Mimo zákona. Autentické prostredie sníma priam dych vyrážajúco a zároveň dokáže atmosféru stíšiť jemnými zábermi na hlavné postavy, teda na Bess McNeillovú a Jana Nymana (Stellan Skarsgrd). Sám označil prácu na filme za unikátny dialektický proces a podľa neho improvizované a roztrasené zábery vytvorili surovú intimitu, ktorá v tom čase nemala v kinematografii obdobu.

Neviazaný a dokumentárny štýl pomohol rozviť estetiku vznikajúceho hnutia Dogma 95, aj keď snímka Prelomiť vlny nie je priamo na zozname tohto filmárskeho manifestu jednoduchosti. Je však - v súlade s názvom - prelomová, využitím najbazálnejších prostriedkov, teda videokamery, či prirodzeného svetla. Trier sa síce nedržal všetkých desiatich pravidiel manifestu, ale blížil sa k nemu v koncentrácii na postavy a príbeh i ručnou kamerou reagujúcou na emócie postáv. A tiež vo viacerých technických obmedzeniach, najmä obrazových a týkajúcich sa produkčných úprav.

Dánsky režisér však neváhal vniesť do filmu aj veľkú škálu nápaditosti od citového vypätia cez štrukturovanie filmu na kapitoly až po rôznorodú, aj dynamickú rockovú hudbu. V soundtracku využil napríklad songy Davida Bowieho, Leonarda Cohena, Eltona Johna, Deep Purple, Jethro Tull či Roxy Music.

Trier napriek vyprofilovaniu ústredných postáv dal priestor aj na ďalšie výrazné charaktery. Zdravotnú sestru Dodo, švagrinú a oddanú priateľku Bess dojímavo stvárnila Katrin Caltridgeová. Miestny lekár Dr. Richardson (Adrian Rawlins) sa stará o paralyzovaného Jana a postupne sa do Bess zamiluje. Jej matka (hrá ju Sandra Voeová) je naopak chladná a prísna, pevne pripútaná k tradíciám puritánskej komunity. Hlavná predstaviteľ miestnej cirkvi (Jonathan Hackett) reprezentuje dogmatickú morálku, nekompromisné pravidlá a Bess nakoniec exkomunikuje z cirkvi.

Filmu vzdali hold aj tí najpovolanejší. Martin Scorsese, jeden z najúspešnejších hollywoodských tvorcov umelecky výrazných filmov, opísal Prelomiť vlny ako „skutočne duchovný film, ktorý sa pýta: čo je láska a čo je súcit?“. Kolegu chválil ako jedného z najodvážnejších režisérov modernej éry, ktorý hlboko skúma ľudskú kapacitu pre utrpenie.

Lars von Trier otvorene popísal motívy, ktoré ho viedli k takému citovo vyhrotenému scenáru a režisérskemu prístupu: „Môj zámer nebolo kritizovať konkrétnu vieru. Ak však chcete vytvoriť melodrámu, musíte do nej vložiť prekážky. Náboženstvo sa mi zdalo ako vhodná prekážka. Surový, dokumentárny štýl, ktorý som filmu vnútil, znamená, že príbeh dokážeme prijať taký, aký je. Zakódovali sme film a divák ho musel rozkódovať." Zdôraznil, že prostredníctvom konania hlavnej postavy testoval morálne hranice publika.



Zdroje: www.faroutmagazine.co.uk, www.criterion.com, www.csfd.cz, www.criterion.com.