Königsberg/Bratislava 21. apríla (TASR) - Kantovo dielo je stále jedným z najčastejších predmetov skúmania pre historikov filozofie. Jeho myšlienky rezonujú aj v súčasnosti a inšpirujú mnohých filozofov a filozofky, v oblasti filozofie vedy, v etike či v politickej filozofii. Uviedol pre TASR filozof Róbert Maco, vedúci Katedry filozofie a dejín filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

V pondelok 22. apríla uplynie 300 rokov od narodenia nemeckého filozofa Immanuela Kanta, jedného z najvýznamnejších európskych mysliteľov.

"S menom Immanuela Kanta sa spája predovšetkým myšlienka ´kopernikovského obratu´ vo filozofii. Znamená to radikálnu zmenu v chápaní vzťahu medzi poznávajúcim subjektom a poznávanou realitou. Poznávajúci je podľa Kantovho učenia aktívnym spolutvorcom poznávaného sveta. Dôsledkom tohto učenia však zároveň je, že existuje niečo, čo je pre konečnú bytosť principiálne nepoznateľné: existencia Boha a nesmrteľnosť duše nie sú vedecky ani filozoficky dokázateľné, no zároveň nie sú týmito prostriedkami ani vyvrátiteľné," vysvetlil Maco.

V etike podľa neho Kant vytvoril univerzalistickú teóriu morálky založenú na chápaní človeka ako autonómnej bytosti, ktorá čerpá morálny zákon výlučne zo svojho rozumu. Od Kanta pochádza aj najslávnejšia definícia osvietenstva: byť osvietený znamená mať odvahu používať vlastný rozum. Vo filozofii umenia sa Kant zasa pokúsil originálnym spôsobom zdôvodniť všeobecnú záväznosť estetických hodnotiacich súdov.

"Najvýznamnejšími Kantovými nasledovníkmi boli filozofi, ktorí jeho filozofiu domýšľali a pretvárali svojím vlastným spôsobom, ako Georg Wilhelm Friedrich Hegel či Arthur Schopenhauer. V poslednej tretine 19. storočia došlo najmä v Nemecku na niekoľko dekád k mohutnej renesancii kantovskej filozofie. Kantovými dielami boli výrazne ovplyvnení aj viacerí významní vedci 19. a 20. Storočia ako jazykovedec Wilhelm von Humboldt, fyzici Hermann von Helmholtz, Heinrich Hertz, Albert Einstein, matematik Henri Poincaré," uviedol Maco.

Immanuel Kant sa narodil 22. apríla 1724 v pruskom Königsbergu (dnes ruský Kaliningrad). Pochádzal zo skromných pomerov rodiny sedlára. Vzdelanie nadobudol vo svojom rodnom meste, najprv na kolégiu Fredericianum a neskôr na miestnej univerzite, kde najprv študoval teológiu, ale rýchlo prešiel na filozofiu a prírodné vedy. Po ukončení univerzity pôsobil deväť rokov ako súkromný učiteľ v šľachtických rodinách v okolí Königsbergu. V roku 1755 začal pôsobiť na miestnej univerzite, ale až po pätnástich rokoch získal profesúru z logiky a metafyziky. Na univerzite prednášal takmer štyridsať rokov a údajne patril medzi obľúbených a inšpirujúcich pedagógov.

Svojich životopiscov zaujal paradoxne nie búrlivým životným štýlom, ale až puntičkársky usporiadaným životom. Prísne dodržiaval pravidlá osobného života. Vždy stával o piatej a pracoval do siedmej. Od siedmej do deviatej prednášal, potom do jednej popoludní znovu pracoval na svojich dielach. Po jednej nasledoval dlhý niekoľkohodinový obed, na ktorý si pozýval hostí, väčšinou však ľudí z praktického života ako miestnych učencov. Potom nasledovala pravidelná prechádzka vždy v rovnakú hodinu a za každého počasia k lipovej aleji, ktorá sa dodnes nazýva Filozofická cesta.

Po vydaní jeho najvýznamnejších diel Kritiky čistého rozumu (1781), Kritiky praktického rozumu (1788) a Kritiky súdnosti (1790) dosiahol úspech, ktorý prekročil hranice vtedajšieho Nemecka. Boli mu udelené rôzne pocty, ale aj napriek pozvaniam neopustil hranice rodného mesta, v ktorom aj 12. februára 1804 zomrel.

Podľa Kanta je človek svojou podstatou predurčený klásť si metafyzické otázky, ktoré presahujú empirický svet. Odpovede na tieto otázky je podľa neho možné čiastočne nájsť vo sfére praktického rozumu (Kritika praktického rozumu), ktorý určuje všeobecné princípy morálneho konania presahujúce jednotlivca a platné pre akúkoľvek racionálnu bytosť.

Na území dnešného Slovenska sa podľa Maca reakcie na Kantovu filozofiu objavili už koncom 18. storočia, tie však boli v zásade kritické a nesúhlasné. Pozitívnejšia reflexia kantovských myšlienok sa vyskytla napríklad u niektorých mysliteľov pôsobiacich na Evanjelickom kolégiu v Prešove v prvej polovici 19. storočia.

"Od 60. rokov 20. storočia vznikajú najmä zásluhou Theodora Münza slovenské preklady kľúčových Kantových spisov a ustaľuje sa slovenská terminológia pre Kantove pojmy. Münz popri prekladateľskej činnosti zároveň patrí medzi tých slovenských filozofov, ktorí vo svojej vlastnej filozofii najviac čerpali z Kantových myšlienok. Ďalší slovenskí filozofi sa rozsiahlo venovali napríklad Kantovej politickej filozofii a filozofickej antropológii (Ľubomír Belás), Kantovej teórii poznania a filozofii vedy (Miroslav Marcelli) či novokantovskej filozofickej tradícii (František Novosád)," ozrejmil pre TASR filozof Róbert Maco.