Quantcast
< sekcia Zahraničie

Pred 330 rokmi bol v salemskom procese vynesený prvý rozsudok smrti

Ilustračné foto. Foto: TASR/AP

V januári 1692 Betty Parrisová a Abigail Williamsová, začali náhle trpieť čudnými záchvatmi. Príbuzní sa uchýlili k jedinému vysvetleniu – dievčatá sú pod vplyvom temných magických síl.

Danvers/Bratislava 2. júna (TASR) – Udalosti, ktoré vypukli v júni 1692 vo farmárskej oblasti Salem Village (dnešné mesto Danvers v štáte Massachusetts) a trvali do mája 1693 boli len jednou kapitolou v dlhom príbehu honov na čarodejnice, ktoré sa začali v Európe približne v 15. storočí a trvali až do konca 18. storočia (posledná známa poprava za čarodejníctvo sa uskutočnila vo Švajčiarsku v roku 1782).

Živnou pôdou pre podozrenia a pochybnosti, ktoré medzi sebou ľudia vzbudzovali, bola dlhodobá rivalita obyvateľov Salem Village. Puritánski založení poľnohospodári zo západnej časti obce mali spory s liberálnejšou východnou časťou, ktorá bola geograficky bližšie k prosperujúcemu mestu Salem Town (dnešný Salem). Zdá sa, že čarodejnícke procesy v Saleme boli tragickým vyvrcholením stretu medzi náboženstvom, politikou, manipuláciou a sociálnymi otázkami, ktoré vyústili v zbytočnú a absurdnú smrť ľudí obvinených zo spolupráce s diablom.

Vo štvrtok 2. júna uplynie 330 rokov od udalosti, kedy bol v salemskom procese vydaný prvý rozsudok smrti.

Keď v januári 1692 deväťročná Betty Parrisová a jedenásťročná Abigail Williamsová, teda dcéra a neter reverenda Samuela Parrisa, začali náhle trpieť čudnými záchvatmi ako vydávanie zvláštnych zvukov či zvíjanie sa v kŕčoch, príbuzní dievčat sa uchýlili k jedinému vysvetleniu – dievčatá sú pod vplyvom temných magických síl. V súčasnosti sa vedecké vysvetlenia prikláňajú k tvrdeniu, že tieto prejavy mohli byť dôsledkom kombinácie astmy, encefalitídy, epilepsie, psychózy či ochorenia spôsobeného konzumáciou chleba alebo obilnín vyrobených z infikovanej raže.

Zlé správy o stave detí však neostali v kruhu rodiny, ale rozšírili sa po celom Saleme. Navyše sa začali ozývať ľudia, ktorí hlásili podobné problémy ako mali Betty a Abigail. Postihnutí sa sťažovali, že cítia akoby ich niekto bodal, dusil či pichal špendlíkmi. Už o mesiac neskôr, teda vo februári 1692 boli vydané zatykače na Parrisovu karibskú otrokyňu Titubu a ďalšie dve ženy - žobráčku Sarah Goodovú a starenku Sarah Osbornovú, ktoré ľudia obvinili z bosoráctva.

Z trojice žien sa ako jediná neusilovala očistiť svoje meno Tituba. Pravdepodobne sa snažila zachrániť pred odsúdením tým, že vystupovala ako informátorka. Tvrdila totiž, že tak ako ona konali v službách diabla aj ďalšie osoby. Hystéria sa postupne šírila komunitou a viedla k sérii obvinení aj voči tým, ktorí sociálnym statusom nestáli na okraji spoločnosti.

Súdne procesy, v ktorých sa po vzore Tituby začali "priznávať" aj ďalší, čoskoro začali zahlcovať miestny súdny systém. V máji 1692 novovymenovaný guvernér kolónie Massachusetts William Phips nariadil zriadenie osobitného súdu na vypočúvanie a rozhodovanie v prípadoch čarodejníctva pre okresy Suffolk, Essex a Middlesex.

K tomu, aby procesy neboli ihneď zastavené prispieval aj fakt, že počas súdnych pojednávaní sa údajné obete démonických síl naďalej zvíjali, bľabotali a odpadávali v kŕčoch. Tí, ktorí sa priznali alebo udali iných boli ušetrení trestu smrti. Podľa puritánskej viery ich mal totiž potrestať sám Boh. Ľudia trvajúci na svojej nevine sa napokon stali mučeníkmi vlastného zmyslu pre spravodlivosť.

Prvou obeťou salemského procesu s čarodejnicami sa stala Bridget Bishopová. Rozsudok nad ňou vyniesli 2. júna 1692 o osem dní neskôr ju obesili na mieste známom ako Šibeničný vrch (Gallows Hill) v meste Salem. Vrátane Bishopovej zomrelo okolo 25 ľudí, väčšinu popravili a niektorí zahynuli priamo v cele. Odhaduje sa, že vo väzení sa kvôli čarodejníctvu ocitlo 150 – 200 ľudí. V októbri toho istého roka začala hystéria slabnúť a verejná mienka sa obrátila proti procesom, s ktorými sa skoncovalo v máji 1693.

V januári 1697 vyhlásil vyšší súd v Massachusetts deň pôstu ako spomienku na tragédiu, ktorú spôsobili verdikty nad čarodejnicami. Neskôr tiež uznal procesy za nezákonné. V roku 1711 bol prijatý zákon, ktorý rehabilitoval odsúdených a poskytol finančné odškodnenie ich dedičom.

Salemské procesy a hon na čarodejnice ako metafory prenasledovania menšinových skupín zostali silnými symbolmi aj v 20. a 21. storočí a to aj vďaka dramatikovi Arthurovi Millerovi. Udalosti v Saleme totiž boli námetom pre jeho hru The Crucible (1953) a stali sa alegóriu na protikomunistický "hon na čarodejnice", ktorý viedol republikánsky senátor Joseph McCarthy v 50. rokoch 20. storočia.