Viedeň/Bratislava 18. júna (TASR) - Sedem rokov po podpise Zmluvy o obmedzení strategických zbraní SALT I (Strategic Arms Limitation Talks, 1972) parafovali najvyšší predstavitelia Spojených štátov a Sovietskeho zväzu vo Viedni zmluvu SALT II, od podpisu ktorej uplynie v utorok 18. júna 45 rokov.

Intenzívne rokovania medzi USA a Sovietskym zväzom o odzbrojovacích dohodách sa začali v prvej polovici 60. rokov minulého storočia, keď nastal zlom vo vývoji karibskej krízy a svet stál v roku 1962 po prvý raz na prahu jadrovej katastrofy.

Krátko po karibskej kríze došlo v roku 1963 k podpísaniu Zmluvy o zákaze skúšok jadrových zbraní a v roku 1968 bola podpísaná Zmluva o nešírení jadrových zbraní, čo znamenalo posun v dovtedajších snahách o kontrolu šírenia jadrových zbraní prostredníctvom medzinárodných dohôd.

V roku 1969 sa medzi USA a Sovietskym zväzom začala séria rozhovorov o obmedzení strategických zbraní (SALT). Rozhovory vyústili 26. mája 1972 do podpísania zmluvy SALT I, ktorú svojimi podpismi potvrdili generálny tajomník Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) Leonid Iľjič Brežnev a americký prezident Richard Nixon.

Dohoda SALT I obmedzovala na päť rokov vtedajší počet medzikontinentálnych balistických rakiet a stanovila stropy pre rakety na ponorkách. Jej súčasťou bola aj zmluva o nerozmiestňovaní systémov raketovej obrany (ABM; anti-ballistic missiles).

V zmluve sa obidve strany zaviazali nepoužívať systém ABM na obranu svojej krajiny, čiže ani budovať základne na takúto obranu. Výnimku predstavovala jedna základňa pre každú zo zmluvných strán, ktorá však mohla mať kapacitu maximálne 100 odpaľovacích zariadení a 100 protirakiet.

Ešte v roku 1972, čiže prakticky hneď po podpise dohody SALT I, sa začali rokovania o zmluve SALT II. K je podpisu však došlo až na stretnutí Brežneva a amerického prezidenta Jimmyho Cartera vo Viedni 18. júna 1979. Podstatou tejto dohody bolo obmedzenie alebo zakázanie vývoja niektorých druhov balistických rakiet s jadrovými hlavicami.

Zmluva limitovala napríklad aj počet nosičov na obidvoch stranách na 2400 (od roku 1981 len na 2250), každá strana mohla mať len 1320 rakiet vybavených samostatne manévrujúcimi hlavicami a zmluva na maximálne 28 limitovala počet striel s plochou dráhou letu v jednom strategickom bombardéri.

Napĺňanie zmluvy SALT II sa však skomplikovalo, keď 26. decembra 1979 začal Sovietsky zväz intervenciu v Afganistane. Americký Senát na to reagoval odmietnutím ratifikovať dohodu, ktorá tak oficiálne nenadobudla platnosť, ale obe strany ju de facto dodržiavali.

Americký prezident Ronald Reagan, ktorý nastúpil do úradu 20. januára 1981, zaujal spočiatku odmietavý postoj k novým rozhovorom so Sovietskym zväzom. Pre samotné rokovania s Moskvou neskôr zaviedol nový termín START (Strategic Arms Reductions Talks - Dohoda o znížení počtu strategických zbraní), aby aj ním zdôraznil odlišnosti od pôvodných rozhovorov SALT II.

Reagan a vtedajší najvyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov uzavreli napokon 8. decembra 1987 Zmluvu o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF). Proces uplatňovania a verifikácie zmluvy bol v časoch jej podpisu najzložitejší a najdôkladnejší v celej dovtedajšej histórii kontroly jadrových zbraní. Oficiálne vstúpila do platnosti po tom, ako ju ratifikoval americký Senát a ako si 1. júna 1988 vymenili Gorbačov a Reagan ratifikačné listiny.