Rím 14. júna (TASR) - Index librorum prohibitorum - figurovali na ňom okrem iných Dante, Boccaccio, Voltaire, Kant, de Beauvoirová, Kopernik, Galilei, Sartre, Dumasovci, Flaubert, Zola, Sterne, Milton či Defoe. Index zakázaných kníh bol v rokoch 1559 až 1966 oficiálnym zoznamom publikácií, ktoré Katolícka cirkev zakazovala veriacim čítať. Išlo o diela, ktoré podľa predstaviteľov kléru mohli poškodiť vieru alebo mravy veriacich. Pred 60 rokmi (14. júna 1966) pápež Pavol VI. zrušil účinnosť zoznamu z hľadiska cirkevného práva.

Pôvod cirkevnej legislatívy ohľadom cenzúry kníh nie je úplne jasný. Knihy však boli predmetom obáv už v biblických časoch, o čom svedčí zmienka o pálení kníh v Efeze nasledovníkmi svätého Pavla. Za prvý rímsky index sa považuje dekrét pápeža Geláza I. približne z roku 496, jeho zoznam obsahoval odporúčanú aj zakázanú literatúru.

Prvý Index Librorum Prohibitorum vydala v roku 1559 Posvätná kongregácia Rímskej inkvizície s cieľom čeliť šíreniu niektorých spisov protestantskej reformácie. Mnohé knihy označené za heretické alebo nebezpečné pre vieru boli v dôsledku indexu a sprievodných inkvizičných konaní zničené alebo ukryté.

V roku 1564 Katolícka cirkev zverejnila desať tridentských pravidiel, ktoré mali spresniť zákazy týkajúce sa kníh, ktoré neboli výslovne uvedené v indexe. Zakazovali všetky heretické a poverčivé spisy a zároveň stanovovali trest exkomunikácie pre osoby, ktoré takéto diela vlastnili. Tridentské pravidlá zrušil v roku 1897 pápež Lev XIII. a nahradil ich novými všeobecnými dekrétmi. Index si však zachoval oficiálnu platnosť a posledné, dvadsiate vydanie vyšlo v roku 1948.

Najvýraznejšia cenzúra v kresťanskej sfére sa neobmedzovala iba na teologické spisy. Index zakazoval diela od ľúbostných románov cez filozofické traktáty až po politické teórie. Niektorí autori boli zakázaní plošne celým svojím dielom, napríklad David Hume, Thomas Hobbes, Émile Zola a Jean-Paul Sartre. Od iných to boli iba konkrétne knihy, napríklad slávny Stratený raj od anglického básnika Johna Miltona.

Na indexe bolo jedno alebo viac diel od väčšiny významných renesančných a novovekých filozofov. Dokonca aj tých, ktorí sa rôznymi spôsobmi hlásili k viere v Boha, ako Erazmus Rotterdamský, René Descartes, Immanuel Kant, či George Berkeley. To, že diela niektorých ateistických mysliteľov, najmä Friedricha Nietzscheho a Arthur Schopenhauera, neboli na indexe výslovne uvedené, sa vysvetľuje doplnkovým tridentským zákazom heretických spisov, ktorý sa na ich diela vzťahoval automaticky.

Z ďalších svetových osobností, ktorých dielo história zhodnotila významne, sa na zozname niektorými zo svojich počinov ocitli napríklad Simone de Beauvoirová, Voltaire, Denis Diderot, Jean-Jacques Rousseau, Baruch Spinoza, Francis Bacon, John Locke, Niccolo Machiavelli, Blaise Pascal, Mikuláš Kopernik, Galileo Galilei, Johannes Keppler, Giordano Bruno, Dante Alighieri, Giovanni Boccaccio, Daniel Defoe, Jonathan Swift, Laurence Sterne, Dumasovci, Gustav Flaubert, Victor Hugo, Adam Mickiewicz, či Heinrich Heine.

Taliansky spisovateľ Alberto Moravia bol cirkevným právom zakázaný len 14 rokov, keďže na zoznam pribudol v roku 1952. Ešte kratšie, len desať rokov tam strávili dve diela de Beauvoirovej. Miltonov Stratený raj naopak pobudol na listine takmer tri storočia a v roku 1900 ho vyškrtli, podobne aj osobu jeho kolegu Swifta. V tom istom roku aj jediné zakázané diela velikánov - Boccaciov Dekameron a Danteho politický spis O štáte.

V roku 1900 zo zoznamu vypadli aj posledné spisy od Erazma. Keplera, Galileiho, už v roku 1835 "omilostili" Kopernika. Naopak osem rokov predtým zakázali Kritiku čistého rozumu, jedinú Kantovu "nevhodnú" esej. Pascal bol na indexe vedený pod pseudonymom Montalte.

Pápežov verdikt vyšiel ako oznámenie o zrušení Indexu zakázaných kníh. Uvádza sa v ňom, že Posvätná kongregácia pre náuku viery po konzultácii so Svätým Otcom oznamuje, že index zostáva morálne záväzný, lebo upozorňuje kresťanov, aby sa mali na pozore pred spismi, ktoré môžu ohroziť vieru a mravy. Zároveň však už nemá silu cirkevného zákona a nie sú s ním spojené žiadne cirkevné tresty.

Pápež týmto oznámil, že cirkev dôveruje zrelému svedomiu veriacich, predovšetkým autorov, katolíckych vydavateľov a všetkých, ktorí sa podieľajú na výchove mládeže. Apeloval na miestnych ordinárov a biskupov, ktorí majú právo i povinnosť skúmať škodlivosť kníh, napomínať autorov a vyzývať ich k náprave. Hodnotenie publikovaných diel sa má diať v úzkej spolupráci s cirkevnými inštitútmi a univerzitami.

Séria oficiálnych publikácií Index Librorum Prohibitorum prestala byť tak 14. júna 1966 záväzným právnym predpisom, zostala už len vo forme morálnych usmernení.