Moskva/Bratislava 12. februára (TASR) - Historický XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) sa konal tri roky po smrti Josifa Vissarionoviča Stalina. Diktátora, ktorý bol nekriticky uctievaný až zbožňovaný. V závere zjazdu vystúpil Nikita Chruščov a šokoval nielen delegátov, ale neskôr aj celý svet. Nový šéf Kremľa totiž prehovoril o zločinoch dovtedy nedotknuteľného Stalina.

V sobotu 14. februára uplynie 70 rokov od začiatku zjazdu, po ktorom nielen v Sovietskom zväze, ale aj v celom východnom bloku, nastal tzv. „chruščovovský odmäk“. Zjazd výrazne zapísaný v dejinách 20. storočia prebiehal do 26. februára 1956.

Podľa Juraja Benka z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) v.v.i., bola atmosféra v KSSZ po Stalinovej smrti v roku 1953 plná neistoty. Začal sa tichý mocenský boj, zastavili sa masové represie a v marci 1953 došlo aj k amnestii pre časť väzňov Gulagu.

Po politickom páde blízkeho Stalinovho spolupracovníka a šéfa NKVD Lavrentija Beriju v lete 1953 zoslabla aj moc bezpečnostných orgánov. Zostal síce zachovaný systém jednej strany, cenzúra a zákaz otvorenej politickej opozície, ale dá sa povedať, že do roku 1956 prebiehala postupná, aj keď nesystematická zmena politickej klímy.

„Priznanie Stalinových zločinov sa pred začiatkom XX. zjazdu však nijako neočakávalo. Väčšina delegátov čakala skôr štandardný stranícky zjazd než zásadné politické zúčtovanie so Stalinom. Program zjazdu bol oficiálne zameraný najmä na hospodárske otázky, ďalší rozvoj ťažkého priemyslu, poľnohospodárstvo a zahraničnú politiku. Hoci sa už predtým hovorilo o potrebe ´obnoviť socialistickú zákonnosť´ a kriticky prehodnotiť niektoré deformácie predchádzajúceho obdobia, nikto neočakával taký radikálny rez, akým bol Chruščovov tajný referát a odsúdenie stalinizmu,“ uviedol pre TASR Benko.

Takmer celý XX. zjazd KSSZ, ktorý sa začal 14. februára 1956, prebiehal podľa zabehnutého scenára. Po voľbe členov vrcholných orgánov strany si delegáti zaspievali Internacionálu a pre zahraničných hostí z 55 štátov sa uskutočnila slávnostná recepcia. Trochu prekvapivé bolo len to, že sovietskych delegátov pred záverom zjazdu upozornili, aby neopúšťali Moskvu.

Delegáti sa ráno 25. februára 1956 zišli na neverejnom rokovaní zjazdu a zakrátko si vypočuli prejav prvého tajomníka Ústredného výboru KSSZ Nikitu Chruščova nazvaný „O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch“. Nový šéf Kremľa čítal pred viac 1300 delegátmi vyše štyri hodiny správu o zločinoch Stalina - svojho predchodcu.

„Motívy Chruščova zostávajú predmetom diskusie, no sú body, na ktorých sa väčšina historikov zhoduje. Po roku 1953 sa v straníckom aparáte hromadili informácie o rozsahu represálií, falošných procesoch a masových popravách. Komisie skúmajúce jednotlivé prípady dospeli k záveru, že išlo o vykonštruované obvinenia. Množiace sa poznatky o ´nezákonnostiach´ zároveň Chruščov mohol politicky využiť. Potreboval odstrániť svojich politických rivalov na čele s Molotovom, Kaganovičom a Malenkovom, ktorí boli so stalinskými represiami užšie spätí. A tým, že vinu preniesol na Stalina, sa sám štylizoval do roly obroditeľa,“ vysvetlil Benko.

Nešlo však iba o politické prežitie Chruščova, ale aj o udržanie celého sovietskeho systému, ktorý v polovici 50. rokov čelil vážnym krízam. Ekonomika stagnovala a dlhoročné represie paralyzovali štátnu správu i celú spoločnosť. Chruščov podľa Benka pochopil, že ak chce modernizovať krajinu, musí uvoľniť spoločenskú atmosféru, sociálne napätie a aspoň čiastočne rehabilitovať obete, aby získal podporu obyvateľstva a najmä inteligencie a technokracie. Predpokladal, že priznanie zločinov môže posilniť legitimitu režimu tým, že sa odlíši „leninský socializmus“ od „stalinského teroru“.

„Okrem kritiky kultu osobnosti priniesol zjazd ďalšiu zásadnú tézu: možnosť mierového spolunažívania krajín s rozdielnym spoločenským zriadením. Chruščov pripustil, že vojna so západným kapitalizmom nie je fatálne nevyhnutná a že ku komunizmu môžu viesť aj iné cesty. To bol pre ortodoxných komunistov podobný šok ako kritika Stalina, pretože to nabúravalo dovtedajšie piliere marxizmu-leninizmu a zažitú predstavu o nevyhnutnej vojne medzi kapitalizmom a socializmom,“ dodal Benko.

Po zjazde sa začal proces, ktorý sa nazýva „chruščovovský odmäk“. V kultúre, vede a každodennom živote skutočne došlo k citeľnému uvoľneniu. Pokračovalo prepúšťanie politických väzňov, ako aj rehabilitácia časti obetí čistiek, oslabila sa všadeprítomná atmosféra strachu. V tomto ovzduší sa postupne rozšíril priestor aj pre literatúru a kultúru.

Kritika stalinizmu zároveň viedla v rôznej miere aj k destabilizácii sovietskych satelitov. Už samotná smrť Stalina a mocenský boj v Kremli sa prejavili takmer okamžite - predovšetkým v otvorených prejavoch nespokojnosti obyvateľstva, ktoré vyústili do povstaní a ozbrojených zásahov sovietskych vojsk a domácich zástancov tvrdého kurzu.

Destalinizácia však mala svoje hranice. Kritizovala Stalina a jeho kult, ale nie podstatu komunistického systému. Keď uvoľnenie začalo ohrozovať monopol moci, Moskva neváhala podľa Benka použiť tanky ako napríklad v Maďarsku v roku 1956.

V Československu vyvolal XX. zjazd zmiešanú odozvu. Objavili sa opatrné reformné impulzy v kultúre, tlači či spoločenských vedách. Začali sa čiastočné rehabilitácie politických väzňov a otvorili sa debaty o „socialistickej zákonnosti“. Vedenie Komunistickej strany Československa sa snažilo diskusiu tlmiť, aby neohrozila mocenskú stabilitu.

Legendárny XX. zjazd však bol bodom, z ktorého nebolo podľa Benka v istom zmysle návratu. Takzvaný ´chruščovovský odmäk´ priniesol voľnejší tón politickej komunikácie a isté zmiernenie represívnych praktík. Podstatné oslabenie kontroly Moskvy nad socialistickým blokom však nenastalo, skôr sa zmenil jej štýl a rétorika než samotná podstata moci.

„V niektorých krajinách východného bloku sa reformne orientované skupiny vo vnútri komunistických strán začali opatrne vyrovnávať s minulosťou a kriticky hodnotiť obdobie kultu osobnosti, no v pomerne úzkych straníckych mantineloch. V každom prípade, hoci si KSSZ ponechala monopol moci, išlo o prvý prípad, keď sovietske vedenie oficiálne priznalo masové zločiny vlastného režimu. Tento fakt mal dlhodobé dôsledky pre vnútornú politickú kultúru Sovietskeho zväzu aj pre celý východný blok,“ zdôraznil pre TASR Benko.