Komunálne voľby 2026
Všetky správy
Po návrate do Československa mu najväčšiu popularitu priniesla postava majora Halušku, prezývaného Terazky, ktorého stvárnil v divácky obľúbenej komédii Černí baróni (1992).
Autor TASR
Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Havlíčkov Brod/ Bratislava 11. septembra (TASR) - Diváci si ho pamätajú hlavne ako majora Terazkyho z komédie Černí baróni (1992). Ako herec sa však Pavel Landovský presadil už v 60. rokoch minulého storočia, keď sa predviedol vo viacerých obľúbených komédiách, ale aj filmoch českej novej vlny. Hlavné úlohy stvárnil v snímkach Soukromá vichřice (1967), Utrpení mladého Boháčka (1969) či Já, truchlivý Bůh (1969). V piatok 11. septembra uplynie 90 rokov od narodenia českého herca, ktorý sa uplatnil aj na divadelných doskách.
Pre politické i občianske postoje a podpis Charty 77 ho režim v bývalej Československej socialistickej republiky (ČSSR) prenasledoval a napokon koncom 70. rokov donútil k emigrácii. Usadil sa v Rakúsku, kde pôsobil na scéne prestížneho viedenského divadla Burgtheater, ale zahral si aj vo filme Ragtime (1981) v réžii Miloša Formana.
Pavel Landovský sa narodil 11. septembra 1936 v Havlíčkovom Brode. Vyrastal v rodine poľnohospodárskeho inžiniera a učiteľky. Vyučil sa za nástrojára a v roku 1957 maturoval na strojníckej priemyslovke v Tepliciach. V rokoch 1957 - 1959 absolvoval základnú vojenskú službu, po skončení ktorej sa štyrikrát po sebe márne pokúšal dostať na štúdium herectva pražskej Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení (DAMU).
Jeho prvý divadelným pôsobením bolo mesto Šumperk, keď do miestneho divadla nastúpil v roku 1960 ako elév. V rokoch 1961 - 1963 pôsobil v divadle v Klatovách a v období rokov 1964 - 1965 v Pardubiciach. Nasledujúcich desať rokov účinkoval v pražskom Činohernom klube, kde sa presadil aj ako dramatik. Do repertoáru divadla sa dostali jeho divadelné hry Hodinový hoteliér a Chudobinec aneb případ vesnického policajta.
Landovského herecký talent neovplyvnený formálnym vzdelaním si všimli aj filmári. Prvýkrát sa pred kamerou objavil v roku 1956 v snímke Alfréda Radoka Dědeček automobil. Výraznejšie príležitosti dostal vo filme z vojenského prostredia Pavla Juráčka Každý mladý muž (1965) či v oscarovej snímke Jiřího Menzela Ostře sledované vlaky (1966). Účinkoval aj v legendárnych filmoch Františka Vláčila Údolie včiel (1967) a Marketa Lazarová (1967).
Prvú hlavnú úlohu prevádzkara v chemickej továrni Standy Kociána mu zveril režisér Hynek Bočan v snímke Soukromá vichřice (1967) nakrútenej podľa literárnej predlohy Vladimíra Párala. V roku 1967 sa úspešne predviedol aj v komédiách Jiřího Krejčíka Svatba jako řemen a Pension pro svobodné pány.
O dva roky neskôr stvárnil nesmelého dedinského mladíka v komédii Františka Filipa Utrpení mladého Boháčka. V roku 1969 sa po boku Miloša Kopeckého výrazne predstavil v snímke Já, truchlivý Bůh, ktorú Antonín Kachlík nakrútil podľa poviedky Milana Kunderu. Vo filme stvárnil gréckeho robotníka Apostolka vydávajúceho sa za známeho dirigenta a hlavného aktéra tragikomického žartu. Svoj asi najúspešnejší herecký rok zakončil Landovský menšou úlohu vo Vláčilovej dráme Adelheid.
V druhej polovici 60. rokov a začiatkom 70. rokov vytvoril herecké etudy aj vo viacerých televíznych projektoch, inscenáciách a seriáloch Hříšní lidé Města pražského (1968 – 1969), Pan Tau (1970), F. L. Věk (1971) či Taková normální rodinka (1971).
Od začiatku 70. rokov sa obľúbený a rešpektovaný herec dostával čoraz viac do sporov s normalizačným režimom, ktorý v Československu zavládol po okupácii vojskami Sovietskeho zväzu. Dostával stále menej príležitostí a v roku 1976 ho prepustili z Činoherného klubu. Po podpise Charty 77 sa perzekúcie režimu ešte zintenzívnili. Ako herec sa venoval už len tzv. bytovému divadlu a s Václavom Havlom sa podieľal na nahrávke Havlovej hry Audience, ktorá vyšla vo Švédsku v roku 1978.
Po nátlaku Štátnej bezpečnosti (ŠtB) v rámci akcie Asanácia odišiel v januári 1979 do Viedne, odkiaľ sa už nevrátil. Pôsobil na scéne viedenského divadla Burgtheater, kde spolupracoval hlavne s nemeckým režisérom Petrom Zadekom.
Do Československa sa postupne presídľoval po roku 1989, natrvalo sa vrátil v roku 1996. Hosťoval v pražskom Divadle Na Zábradlí i v Národnom divadle. Symbolom jeho návratu sa opäť stala Havlova hra Audience, v ktorej si zahral po boku Josefa Abrháma. Režíroval ju Jiří Menzel, ktorý z predstavenia v Činohernom klube nakrútil aj televízny záznam. Z predstavenia zľudovela najmä veta pivovarského sládka a alkoholika v Landovského podaní: „To jsou paradoxy!“
Po návrate do Československa mu najväčšiu popularitu priniesla postava majora Halušku, prezývaného Terazky, ktorého stvárnil v divácky obľúbenej komédii Černí baróni (1992). Legendárnu snímku podľa prózy Miloslava Švandrlíka Černí baróni aneb válčili jsme za Čepičky nakrútil Zdenek Sirový. Snímka priniesla úsmevný pohľad na temnú dobu 50. rokov, súčasťou ktorej boli aj tzv. Pomocné technické prápory.
Zahral si aj vo filmoch Válka barev (r. Filip Renč, 1995), Cesta pustým lesem (r. Ivan Vojnár, 1997) či Anděl Exit (r. Vladimír Michálek, 2000). V roku 2007 stvárnil vyslúžilého vojaka v komédii Vratné lahve Jana Svěráka. Účinkoval aj v seriáloch Zdivočelá země (1997), Hotel Herbich (1998), Policajti z předměstí (1999), To nevymyslíš! (2005 - 2006).
Pavel Landovský zomrel 10. októbra 2014 vo veku 78 rokov doma, v obci Kytín neďaleko Prahy.
Pre politické i občianske postoje a podpis Charty 77 ho režim v bývalej Československej socialistickej republiky (ČSSR) prenasledoval a napokon koncom 70. rokov donútil k emigrácii. Usadil sa v Rakúsku, kde pôsobil na scéne prestížneho viedenského divadla Burgtheater, ale zahral si aj vo filme Ragtime (1981) v réžii Miloša Formana.
Pavel Landovský sa narodil 11. septembra 1936 v Havlíčkovom Brode. Vyrastal v rodine poľnohospodárskeho inžiniera a učiteľky. Vyučil sa za nástrojára a v roku 1957 maturoval na strojníckej priemyslovke v Tepliciach. V rokoch 1957 - 1959 absolvoval základnú vojenskú službu, po skončení ktorej sa štyrikrát po sebe márne pokúšal dostať na štúdium herectva pražskej Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení (DAMU).
Jeho prvý divadelným pôsobením bolo mesto Šumperk, keď do miestneho divadla nastúpil v roku 1960 ako elév. V rokoch 1961 - 1963 pôsobil v divadle v Klatovách a v období rokov 1964 - 1965 v Pardubiciach. Nasledujúcich desať rokov účinkoval v pražskom Činohernom klube, kde sa presadil aj ako dramatik. Do repertoáru divadla sa dostali jeho divadelné hry Hodinový hoteliér a Chudobinec aneb případ vesnického policajta.
Landovského herecký talent neovplyvnený formálnym vzdelaním si všimli aj filmári. Prvýkrát sa pred kamerou objavil v roku 1956 v snímke Alfréda Radoka Dědeček automobil. Výraznejšie príležitosti dostal vo filme z vojenského prostredia Pavla Juráčka Každý mladý muž (1965) či v oscarovej snímke Jiřího Menzela Ostře sledované vlaky (1966). Účinkoval aj v legendárnych filmoch Františka Vláčila Údolie včiel (1967) a Marketa Lazarová (1967).
Prvú hlavnú úlohu prevádzkara v chemickej továrni Standy Kociána mu zveril režisér Hynek Bočan v snímke Soukromá vichřice (1967) nakrútenej podľa literárnej predlohy Vladimíra Párala. V roku 1967 sa úspešne predviedol aj v komédiách Jiřího Krejčíka Svatba jako řemen a Pension pro svobodné pány.
O dva roky neskôr stvárnil nesmelého dedinského mladíka v komédii Františka Filipa Utrpení mladého Boháčka. V roku 1969 sa po boku Miloša Kopeckého výrazne predstavil v snímke Já, truchlivý Bůh, ktorú Antonín Kachlík nakrútil podľa poviedky Milana Kunderu. Vo filme stvárnil gréckeho robotníka Apostolka vydávajúceho sa za známeho dirigenta a hlavného aktéra tragikomického žartu. Svoj asi najúspešnejší herecký rok zakončil Landovský menšou úlohu vo Vláčilovej dráme Adelheid.
V druhej polovici 60. rokov a začiatkom 70. rokov vytvoril herecké etudy aj vo viacerých televíznych projektoch, inscenáciách a seriáloch Hříšní lidé Města pražského (1968 – 1969), Pan Tau (1970), F. L. Věk (1971) či Taková normální rodinka (1971).
Od začiatku 70. rokov sa obľúbený a rešpektovaný herec dostával čoraz viac do sporov s normalizačným režimom, ktorý v Československu zavládol po okupácii vojskami Sovietskeho zväzu. Dostával stále menej príležitostí a v roku 1976 ho prepustili z Činoherného klubu. Po podpise Charty 77 sa perzekúcie režimu ešte zintenzívnili. Ako herec sa venoval už len tzv. bytovému divadlu a s Václavom Havlom sa podieľal na nahrávke Havlovej hry Audience, ktorá vyšla vo Švédsku v roku 1978.
Po nátlaku Štátnej bezpečnosti (ŠtB) v rámci akcie Asanácia odišiel v januári 1979 do Viedne, odkiaľ sa už nevrátil. Pôsobil na scéne viedenského divadla Burgtheater, kde spolupracoval hlavne s nemeckým režisérom Petrom Zadekom.
Do Československa sa postupne presídľoval po roku 1989, natrvalo sa vrátil v roku 1996. Hosťoval v pražskom Divadle Na Zábradlí i v Národnom divadle. Symbolom jeho návratu sa opäť stala Havlova hra Audience, v ktorej si zahral po boku Josefa Abrháma. Režíroval ju Jiří Menzel, ktorý z predstavenia v Činohernom klube nakrútil aj televízny záznam. Z predstavenia zľudovela najmä veta pivovarského sládka a alkoholika v Landovského podaní: „To jsou paradoxy!“
Po návrate do Československa mu najväčšiu popularitu priniesla postava majora Halušku, prezývaného Terazky, ktorého stvárnil v divácky obľúbenej komédii Černí baróni (1992). Legendárnu snímku podľa prózy Miloslava Švandrlíka Černí baróni aneb válčili jsme za Čepičky nakrútil Zdenek Sirový. Snímka priniesla úsmevný pohľad na temnú dobu 50. rokov, súčasťou ktorej boli aj tzv. Pomocné technické prápory.
Zahral si aj vo filmoch Válka barev (r. Filip Renč, 1995), Cesta pustým lesem (r. Ivan Vojnár, 1997) či Anděl Exit (r. Vladimír Michálek, 2000). V roku 2007 stvárnil vyslúžilého vojaka v komédii Vratné lahve Jana Svěráka. Účinkoval aj v seriáloch Zdivočelá země (1997), Hotel Herbich (1998), Policajti z předměstí (1999), To nevymyslíš! (2005 - 2006).
Pavel Landovský zomrel 10. októbra 2014 vo veku 78 rokov doma, v obci Kytín neďaleko Prahy.
