Alton/Bratislava 26. mája (TASR) – Patril k hudobníkom, ktorí dejiny hudby nielen sprevádzali, ale ich aj obohacujúco menili. Stál pri zrode všetkých zásadných premien povojnového jazzu – od bebopu a cool jazzu cez modálny jazz až po elektrickú fusion. V utorok 26. mája uplynie 100 rokov od narodenia jedného z najvplyvnejších umelcov 20. storočia, amerického trúbkara, skladateľa a kapelníka Milesa Davisa.

Jeho význam nespočíva len v množstve nahrávok. Davis mal zriedkavú schopnosť odmietať pohodlie úspechu a vždy v pravý čas nanovo definovať jazyk hudby. Jeho odkaz rezonuje aj storočie po narodení – v jazze, rocku, funku, hip-hope aj elektronickej hudbe. Najsilnejšie však v tom, ako dnešní hudobníci chápu improvizáciu, zvuk a prácu s tichom.

Miles Dewey Davis III sa narodil 26. mája 1926 v Altone v americkom štáte Illinois. Vyrastal v East St. Louis, kde jeho otec pracoval ako zubný lekár a matka Cleota Mae mala blízko k hudbe. Na trúbku začal hrať už ako trinásťročný a prvú profesionálnu skúsenosť získal v roku 1941 v miestnej kapele.

Zásadným zlomom v jeho živote sa stal odchod do New Yorku v roku 1944. Hoci formálne nastúpil na prestížnu Juilliard School, skutočnou školou sa mu stali dymom zahalené jazzové kluby na 52. ulici. Práve tam sa naplno ponoril do bebopu – nového, technicky extrémne náročného štýlu, ktorý v tom čase otriasal jazzovým svetom.

V roku 1945 hral už po boku legendárneho Charlieho Parkera a čoskoro spolupracoval s ďalšími velikánmi vtedajšej scény. Rýchlo si však uvedomil, že nemá zmysel súťažiť s ostatnými v rýchlosti a výškach tónov. Namiesto toho si vytvoril vlastný, úsporný a hlboko sústredený prejav.

Jeho charakteristickým znakom sa stalo používanie dusítka, krehká, takmer intímna farba tónu a mimoriadny cit pre hudobnú pauzu. Práve týmto odklonom od okázalej virtuozity sa výrazne odlíšil od dobových trúbkarov.



Koncom štyridsiatych rokov sa Davis začal stretávať s hudobníkmi v newyorskom byte aranžéra Gila Evansa. Z týchto stretnutí vzišiel materiál, ktorý vyšiel v roku 1957 pod názvom Birth of the Cool a položil základy cool jazzu. Revolučnosť spočívala nie v hlučnosti, ale v jemnejšom, harmonicky prepracovanom zvuku, ku ktorému výrazne prispelo aj zapojenie lesného rohu a tuby.

V roku 1955 zostavil Davis svoje prvé slávne kvinteto so saxofonistom Johnom Coltraneom. Táto zostava nahrala sériu zásadných albumov, ktoré ho definitívne etablovali ako lídra moderného jazzu.

Absolútny vrchol tohto obdobia prišiel v roku 1959, keď vyšiel album Kind of Blue. Dielo, v ktorom Davis uprednostnil modálne štruktúry a voľnejšiu melodickú invenciu pred tradičnými akordovými sledmi, sa stalo najpredávanejším jazzovým albumom všetkých čias.

Aj po tomto úspechu neprestával hľadať nové cesty a pokračoval v spolupráci s Gilom Evansom. Vrcholom ich spoločných orchestrálnych projektov sa stal album Sketches of Spain (1960), za ktorý v roku 1961 získal svoju prvú cenu Grammy.

V roku 1964 sformoval Davis svoje druhé veľké kvinteto, jedno z najvýznamnejších akustických jazzových zoskupení vôbec. Tvoriť ho mali mladí hudobníci: saxofonista Wayne Shorter, klavirista Herbie Hancock, kontrabasista Ron Carter a bubeník Tony Williams. Táto kapela sa rýchlo premenila na hudobné laboratórium. Hudobníci v nej okamžite reagovali jeden na druhého, rozkladali tradičnú formu a vytvárali fascinujúcu kolektívnu improvizáciu. Koncom šesťdesiatych rokov začal Davis pod vplyvom rocku a funku plynule prechádzať k elektrickému zvuku.



Inšpirovaný hudbou Jimiho Hendrixa, Sly & The Family Stone či kapely Santana začal Davis smerovať k zvuku, ktorý dokázal osloviť aj rockové a funkové publikum. Prelom prišiel v roku 1969 albumom In a Silent Way a o rok neskôr dvojalbumom Bitches Brew. Spojením kolektívnej improvizácie, elektrických nástrojov, vrstvených rytmov a štúdiovej montáže vytvoril úplne nový žáner – jazz-rockovú fusion. Publikum sa mu masívne rozrástlo a Davis začal vystupovať aj na festivaloch, ktoré dovtedy patrili výhradne rockovej scéne.

V sedemdesiatych rokoch Davisov zvuk ďalej radikalizoval a stával sa čoraz drsnejším. Albumy z tohto obdobia, najmä On the Corner (1972), neskôr získali povesť predchodcov elektronického funku a hip-hopového samplovania. Extrémne pracovné tempo, následky autonehody z roku 1972 a celkové vyčerpanie ho však v polovici dekády donútili na niekoľkoročnú prestávku od verejného vystupovania.

Návrat na scénu prišiel začiatkom osemdesiatych rokov. Album We Want Miles (1982) mu vyniesol ďalšiu cenu Grammy a potvrdil, že Davis stále patrí na vrchol. Opäť odmietol žiť len z minulosti. Na albume Tutu (1986) úspešne prepojil svoju hru so syntetizátormi a programovanými rytmami, čím sa zaradil do zvukovej reality 80. rokov. Až do konca života neustále experimentoval a na poslednom, posmrtne vydanom albume Doo-Bop (1992) nadviazal na hip-hopové rytmy.

Miles Davis zomrel 28. septembra 1991 vo veku 65 rokov v Santa Monice v Kalifornii. Počas vyše štyridsaťročnej kariéry získal osem cien Grammy, vrátane ocenenia za celoživotné dielo v roku 1990. Desať jeho nahrávok bolo uvedených do Grammy Hall of Fame. V roku 2006 ho uviedli do Rokenrolovej sien slávy, čím hudobný svet definitívne potvrdil, že jeho vplyv dávno presiahol hranice jazzu a stal sa nezmazateľnou súčasťou modernej popkultúry.