Hanoj 2. júla (TASR) - Na konci apríla 1975 obsadila Vietnamská ľudová armáda a jednotky Vietkongu Saigon, čo znamenalo definitívnu kapituláciu Južného Vietnamu. O rok a dva mesiace neskôr vyhlásili tamojší komunisti vznik Vietnamskej socialistickej republiky, čím došlo k zjednoteniu komunistického Severného Vietnamu (Vietnamskej demokratickej republiky) a Južného Vietnamu (Vietnamskej republiky).

Od vzniku súčasného socialistického Vietnamu uplynie vo štvrtok 2. júla 50 rokov. Cesta k jeho existencii viedla aj cez vojenský konflikt (1964 - 1975), na ktorom sa aktívne zúčastnili Spojené štáty americké (USA) bojujúce na strane Južného Vietnamu a bývalý Sovietsky zväz výrazne pomáhajúci Severnému Vietnamu.

Vojna si vyžiadala odhadom 1,5 až 3,6 milióna životov. Celkové počty sa líšia v závislosti od zdrojov, pričom historické odhady zahŕňajú obete na všetkých stranách konfliktu vrátane susedného Laosu a Kambodže.

Počiatky vojny vo Vietname však siahajú už do roku 1945. Po kapitulácii Japonska totiž Ho Či Min vyhlásil Vietnamskú demokratickú republiku (VDR, Severný Vietnam). Francúzsko sa nechcelo vzdať svojich bývalých kolónii a vojensky obsadilo Saigon, dnešné Hočiminovo mesto.

V roku 1946 podpísali Francúzsko a VDR zmluvu, ktorá zaručovala Severnému Vietnamu štatút slobodného štátu v rámci Indočínskej únie. Francúzsko napriek zmluve pokračovalo vo vojne, ktorú však prehralo a v roku 1954 došlo k rozdeleniu Indočíny na Kambodžu, Laos a Vietnam. Ten bol ešte rozdelený 17. rovnobežkou na Vietnamskú republiku (Južný Vietnam) a Vietnamskú demokratickú republiku.

Severný Vietnam podporovali Sovietsky zväz a Čína, zatiaľ čo Južnému Vietnamu pomáhali USA. Ženevské dohody z júla 1954 proklamovali nezávislosť Vietnamu, Kambodže a Laosu. O zjednotení Vietnamu sa malo rozhodnúť do dvoch rokov v slobodných voľbách pod medzinárodnou kontrolou. Voľby sa však nekonali, lebo VDR chcela Vietnam zjednotiť sama a urobiť z neho komunistickú krajinu.

Od roku 1956 tak začali na území Južného Vietnamu operovať jednotky Vietkongu (vojenské krídlo Frontu národného oslobodenia - FNO), podporované Severným Vietnamom. V Južnom Vietname začali zasa pôsobiť americkí vojenskí poradcovia.

Eskalácia vojenského konfliktu vzrástla po incidente v Tonkinskom zálive. Americký prezident Lyndon B. Johnson najprv iba varoval Severný Vietnam pred nevyprovokovanými útokmi, ale po druhom incidente schválil jednorazové letecké údery na ciele v Severnom Vietname.

Do prvých náletov z 5. augusta 1964 sa okrem lietadiel juhovietnamského letectva zapojili aj americké. O dva dni neskôr schválil Kongres USA rezolúciu o Tonkinskom zálive, ktorá prezidenta oprávňovala použiť vojenskú silu proti agresii v juhovýchodnej Ázii.

Vojna vo Vietname sa začala a v rozmedzí rokov 1965 - 1967 operovalo na území Južného Vietnamu pol milióna amerických vojakov. Prvé rokovania o prímerí sa začali 13. mája 1968.

Rozhovory medzi diplomatom a neskôr ministrom zahraničných veci USA Henrym Kissingerom a severovietnamským generálom a diplomatom Le-duc Thoom sa zintenzívnili začiatkom roku 1973, keď 15. januára prerušila americká armáda vojenské operácie proti Severnému Vietnamu.

Kissinger a Le-duc Tho napokon dospeli k dohode, ktorú 27. januára 1973 v Paríži podpísali americký minister zahraničných vecí Wiliam P. Rogers, minister zahraničných vecí VDR Nguyen Duy Trinh a predstavitelia Dočasnej revolučnej vlády Juhovietnamskej republiky a juhovietnamskej vlády. Za vyjednanie mierových dohôd dostali Kissinger a Le-duc Tho v roku 1973 Nobelovu cenu mieru, ale Le-duc Tho si ocenenie neprebral.

Zmluva predpokladala odsun amerických vojakov do 60 dní. Severný Vietnam prisľúbil prepustenie amerických vojnových zajatcov. Napriek dohode boje pokračovali, pretože obe strany konfliktu chceli získať čo najväčšie územie ešte pred zastavením paľby, určeným na 3. februára 1973.

Posledné americké jednotky opustili Vietnam 29. marca 1973. Americká finančná pomoc klesla na 700 miliónov dolárov, čo nestačilo na dopĺňanie základnej výzbroje a munície pre Južný Vietnam. Po odchode amerických vojsk oslabená armáda Južného Vietnamu ešte dva roky vzdorovala vojskám Severného Vietnamu.

V marci 1975 sa začala posledná ofenzíva Vietnamskej ľudovej armády a Vietkongu, pričom Saigon obsadili 30. apríla 1975. O rok a dva mesiace neskôr, 2. júla 1976, vyhlásili vietnamskí komunisti vznik Vietnamskej socialistickej republiky, čím sa aj zavŕšilo zjednotenie Severného Vietnamu a Južného Vietnamu.

Vláda zjednoteného Vietnamu začala s okamžitou socialistickou prestavbou. Krajina si prešla kolektivizáciou poľnohospodárstva či znárodňovaním podnikov na juhu. Tvrdé politické a ekonomické podmienky prinútili státisíce obyvateľov, najmä z juhu Vietnamu, k úteku na lodiach a člnoch cez more. Mnohí z nich sa stali obeťami pirátov alebo stroskotali. Tí, ktorí prežili, neskôr vytvorili silné diaspóry v USA, Austrálii či Európe.

Po zjednotení sa Vietnam vojensky angažoval v susednej Kambodži, kde zvrhol režim Červených Kmérov. V roku 1979 viedol aj krátku pohraničnú vojnu s Čínou.

Náročný vývoj v krajine trval až do roku 1986, keď vláda pristúpila k rozsiahlym ekonomickým a politickým reformám známym ako Doi Moi. Reformy transformovali dovtedajšiu prísne centrálne plánovanú ekonomiku na tzv. „socialisticky orientovanú trhovú ekonomiku“.