Jakarta 12. marca (TASR) - Pred 60 rokmi (12. marca 1966) generál Suharto zbavil moci prezidenta Indonézie Sukarna a sám zložil prezidentský sľub. V nasledujúcich protikomunistických pogromoch prišlo v krajine o život približne milión ľudí, najmä príslušníkov čínskej menšiny.

Suharto (8. júna 1921 - 27. januára 2008) bol vojenský dôstojník a politik, ktorý v rokoch 1967 až 1998 pôsobil ako druhý a najdlhšie slúžiaci prezident Indonézie. Medzinárodní pozorovatelia ho považovali aj za vojenského diktátora. Suharto viedol Indonéziu ako autoritársky režim s diktátorskými rysmi od nástupu k moci až do svojej rezignácie po celonárodných nepokojoch.

Jeho 31-ročná vláda je považovaná za jednu z najbrutálnejších a najskorumpovanejších v 20. storočí, s masovými vraždami údajných komunistov a prenasledovaniami etnických Číňanov, neveriacich a odborárov.

Suharto sa narodil v Kemusuku, neďaleko mesta Jogjakarta, počas holandskej koloniálnej éry. Vyrastal v skromných pomeroch. Jeho jávskí moslimskí rodičia sa krátko po narodení syna rozviedli a väčšinu detstva prežil u pestúnov.

Počas boja za nezávislosť Indonézie sa Suharto pridal k novo vytvorenej indonézskej armáde a krátko po dosiahnutí úplnej suverenity Indonézie sa vypracoval na hodnosť generálmajora. So svojimi vojskami potlačil pokus o prevrat 30. septembra a 1. októbra 1965.

Armáda následne viedla celonárodné násilné protikomunistické čistky. V marci 1967 strana MPRS vymenovala Suharta za dočasnú hlavu štátu a o rok neskôr bol zvolený za prezidenta. Keď prevzal moc, inflácia dosahovala viac ako 650 percent. Líder následne vymenoval skupinu ekonomických poradcov, ktorí zaviedli politiku voľného trhu a v roku 1969 krajina vstúpila do obdobia cenovej stability.

Suharto v roku 1975 nariadil inváziu do Východného Timoru, po ktorej nasledovala 23-ročná okupácia krajiny a genocída tamojšieho obyvateľstva. Svojím režimom „nového poriadku“ vytvoril silnú, centralizovanú vládu riadenú armádou, ktorá sa z pôvodnej oligarchickej vojenskej diktatúry vyvinula do hlboko autoritárskeho štátu založeného na kulte osobnosti. Suharta to povýšilo na „nespochybniteľného vodcu národa“.

Jeho pevný antikomunistický postoj a schopnosť udržiavať politickú stabilitu v rozsiahlom a rozmanitom indonézskom súostroví mu počas studenej vojny zabezpečili významnú ekonomickú a diplomatickú podporu zo strany západných mocností, najmä Spojených štátov. Počas väčšiny jeho prezidentského mandátu prešla Indonézia rýchlou industrializáciou, trvalým hospodárskym rastom (s rastom HDP okolo siedmich percent ročne), zlepšením vzdelávania a nárastom domáceho podnikania, čo viedlo Ľudovú poradnú radu (MPR) k tomu, že ho v roku 1982 vyhlásila za „otca rozvoja“.

V roku 1986 mu Organizácia Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) udelila medailu Ceres za dosiahnutie sebestačnosti v produkcii ryže. V 90. rokoch však rastúci autoritársky charakter jeho režimu a rozšírená korupcia vyvolali nespokojnosť verejnosti, ktorá dosiahla vrchol počas ázijskej finančnej krízy v roku 1997. Tá krajinu uvrhla do hospodárskych ťažkostí a rozsiahlych nepokojov. Suharto pod obrovským tlakom v máji 1998 po viac ako troch desaťročiach pri moci odstúpil z funkcie.

Suharto zomrel v januári 2008 a usporiadali mu štátny vojenský pohreb s plnými poctami. Indonézska vláda následne vyhlásila týždeň štátneho smútku. Jeho odkaz bol však kontroverzný. Oceňovaný za ekonomickú i geopolitickú stabilizáciu krajiny, a naopak odsudzovaný za autoritárske vládnutie, veľkú korupciu a rozsiahle porušovanie ľudských práv na čele s potláčaním čínskej kultúry v Indonézii.