Ankara/Istanbul 15. júla (TASR) – Pred desiatimi rokmi, v noci z 15. na 16. júla 2016, sa Turecko ocitlo na pokraji chaosu. Frakcia tureckých ozbrojených síl sa pokúsila o štátny prevrat a zvrhnúť vládu prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana. Hoci sa pučistom nepodarilo udržať kontrolu dlhšie ako niekoľko hodín, noc plná násilia si vyžiadala stovky obetí a stala sa jedným z najvážnejších momentov modernej tureckej histórie.

Jej dôsledky zásadne pretvorili politickú mapu krajiny, výrazne upevnili Erdoganovu moc a dodnes ovplyvňujú tureckú spoločnosť a jej postavenie vo svete. Prezident, ktorý bol v čase pokusu o prevrat dva roky vo funkcii, využil nasledujúce roky na upevnenie svojej moci. Od roku 2018 vládne v novom prezidentskom systéme, v roku 2023 bol opätovne zvolený a získal aj tretie funkčné obdobie.

Tragické udalosti roku 2016 sa začali odvíjať 14. júla okolo 22.00 h miestneho času, keď vojaci zablokovali strategické mosty cez Bosporskú úžinu v Istanbule vrátane Mostu Bospor a Mostu Fatih Sultan Mehmet. Krátko nato sa nad Istanbulom a Ankarou objavili vojenské lietadlá a helikoptéry.

Okolo polnoci pučisti obsadili štátnu televíziu TRT a prečítali vyhlásenie o zavedení stanného práva. Skupina, ktorá sa nazvala „Rada mieru doma“, tvrdila, že prevzala moc s cieľom obnoviť demokraciu a ľudské práva.

Prezident Erdogan, ktorý bol v tom čase na dovolenke v Marmarise, sa cez FaceTime prihovoril na CNN Türk a vyzval občanov, aby vyšli do ulíc. Krátko po druhej hodine ráno pristál na istanbulskom letisku Atatürk, kde ho privítali davy podporovateľov. Do ranných hodín sa lojálnym silám podarilo získať späť kontrolu nad situáciou a pučisti sa postupne vzdávali. Bilancia noci bola tragická: 251 ľudí prišlo o život (väčšinou civilistov) a viac ako 2200 osôb utrpelo zranenia.

Potlačenie prevratu vyvolalo okamžitú a rozsiahlu reakciu vlády. Už 20. júla 2016 bol vyhlásený výnimočný stav, ktorý bol následne viackrát predĺžený a trval takmer dva roky. Vláda označila za hlavného strojcu pokusu o prevrat moslimského duchovného Fethullaha Gülena žijúceho v exile v USA, ten akúkoľvek účasť na pokuse o prevrat odmietol.

Nasledovali masové čistky v štátnej správe, armáde, súdnictve, polícii aj školstve. Viac ako 150.000 štátnych zamestnancov bolo prepustených a desaťtisíce ľudí zatknutých. Tisíce škôl, univerzít a mediálnych spoločností zatvorili alebo skonfiškovali. Tieto kroky vyvolali ostrú kritiku medzinárodných organizácií na ochranu ľudských práv, Európskej únie aj západných spojencov, ktorí upozorňovali na vážne porušovanie princípov právneho štátu a slobody prejavu.

Pokus o prevrat mal zásadný a dlhodobý dopad na tureckú politiku aj spoločnosť. V roku 2017 sa konalo ústavné referendum, v ktorom občania schválili prechod z parlamentného na výkonný prezidentský systém. Tento krok výrazne posilnil právomoci Recepa Tayyipa Erdogana, ktorý sa stal nielen hlavou štátu, ale aj de facto šéfom vlády s rozsiahlou kontrolou nad súdnictvom, exekutívou i ozbrojenými silami.

Stav ľudských práv v Turecku sa po roku 2016 stal predmetom medzinárodnej kritiky. Organizácie ako Amnesty International a Human Rights Watch upozorňovali na masové zatýkania, dlhodobé zadržiavania bez obvinení, obmedzovanie slobody tlače a práva na zhromažďovanie.

Vzťahy Turecka so Západom výrazne ochladli – najmä s USA pre odmietnutie vydať Fethullaha Gülena a s Európskou úniou z obáv z erózie demokracie a právneho štátu. Ekonomické dôsledky politickej nestability sa prejavili aj oslabením tureckej líry a vysokou infláciou.

Dnes je v Turecku 15. júl oficiálny štátny sviatok - Deň demokracie a národnej jednoty. Podľa vládnej doktríny išlo o hrdinské víťazstvo vôle ľudu nad teroristickým pokusom o prevrat. Vláda zdôrazňuje národnú jednotu a odhodlanie brániť demokraciu.

Naopak, opozícia a mnohé medzinárodné organizácie vidia udalosť ináč. Tvrdia, že neúspešný prevrat poslúžil Erdoganovi ako zámienka na rozsiahlu demontáž demokratických inštitúcií, umlčanie kritikov a ďalšie upevnenie autoritárskej moci. Tieto dva protichodné pohľady na noc z 15. júla 2016 pretrvávajú dodnes a výrazne ovplyvňujú tureckú politickú scénu.