Bratislava/Kyjev 23. augusta (TASR) - Ukrajina už od roku 2014 po okupácii Krymu bojuje proti ruskej agresii a po 24. februári sa bráni voči plnoformátovej vojne, rozpútanej Moskvou. Svoju nezávislosť od vtedajšieho Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) deklarovala 24. augusta 1991.

Vyhlásenie nezávislosti bol jednostranný akt a vtedajšia Ukrajinská SSR tým ako druhá najvýznamnejšia republika ZSSR zásadným spôsobom prispelo k definitívnemu rozpadu Sovietskeho zväzu. Odvtedy sa pripomína ako štátny sviatok Deň nezávislosti Ukrajiny.

Po rozpade Ruského impéria vo februári a marci 1917 sa Ukrajinská ľudová republika (UNR) vyhlásila za úplne nezávislý štát 22. januára 1918 a 9. februára uzavrela Brestlitovský mier s Ústrednými mocnosťami.

Boľševici však odmietli akceptovať samostatný politický vývoj Ukrajiny a v následnej vojne za nezávislosť zvíťazili, na území bývalej rakúskej provincie Halič obývanej aj Ukrajincami zase vzniklo Poľsko. Boľševici na východe Ukrajiny vytvorili Ukrajinskú sovietsku socialistickú republiku, ktorá sa v roku 1922 stala jednou zo štyroch zakladajúcich republík ZSSR.

Ukrajinské právo na sebaurčenie sa v rámci ZSSR uplatňovalo iba formálne, skutočná moc bola prostredníctvom komunistickej strany sústredená v Moskve. Jej bezohľadnosť pod vedením Josipa Stalina vyvolala obrovský hladomor v rokoch 1932 a 1933, ktorý najviac postihol práve poľnohospodársku Ukrajinu.

Počas druhej svetovej vojny sa pokúsila Organizácia ukrajinských nacionalistov využiť postup nemeckej armády a 30. júna 1941 deklarovala ukrajinskú nezávislosť Aktom obnovenia štátu vo Ľvove. Keďže ukrajinskí nacionalisti mali s nacistami spoločných nepriateľov (ZSSR a Poľsko) mali záujem o čiastočnú spoluprácu, ktorú však nacisti násilím potlačili a hlavných predstaviteľov zatvorili do koncentračného tábora Sachsenhausen na území dnešného Nemecka.

Mocenský vzostup ZSSR po porážke nacistického Nemecka a jeho expanzia do východnej Európy znamenali rozšírenie Ukrajinskej SSR o dovtedy poľské územie a tiež koniec nádejí na ukrajinskú nezávislosť či väčšiu autonómiu. Odstredivé tendencie zväzových republík sa naplno prejavili až počas krízy Sovietskeho zväzu pod vedením Michaila Gorbačova (1985 - 1991).

Protesty v Pobaltí viedli po páde komunizmu vo východnom bloku (1989) k vyhláseniu nezávislosti troch tamojších zväzových republík na jar 1990, ktoré sa ZSSR najprv snažil vojensky potlačiť. Protesty boli aj v ďalších republikách, na Ukrajine ich umocnili dôsledky havárie v Černobyľskej jadrovej elektrárni. V roku 1989 sa v Kyjeve a vo Ľvove oslavoval 22. januára Deň nezávislosti Ukrajiny ako pripomienka vyhlásenia Ukrajinskej ľudovej republiky v roku 1918.

V predvečer ďalšieho výročia bola medzi Kyjevom a Ľvovom, kde aktivisti mali kontakty a skúsenosti s dianím v Litve, utvorená ľudská reťaz inšpirovaná baltskou reťazou z predchádzajúceho roka. Bola tiež obnovená Ukrajinská autokefálna (samostatne spravovaná) pravoslávna cirkev nezávislá od moskovského patriarchu.

Ukrajinský parlament (Najvyšší soviet Ukrajinskej SSR) prijal 16. júla 1990 rezolúciu o štátnej suverenite Ukrajiny. Jej prvé výročie v roku 1991 bolo oslavované ako nový dátum Dňa nezávislosti Ukrajiny.

Odstredivým tendenciám sa sovietsky líder Michail Gorbačov snažil čeliť reformami a poskytnutím väčšej autonómie zväzovým republikám. Dôsledkov rozpadu atómovej superveľmoci sa obávali aj USA. Prezident George Bush sa preto 1. augusta 1991 v Kyjeve snažil poslancov parlamentu odradiť od vyhlásenia nezávislosti.

Parlament však deklaráciu schválil 24. augusta 1991 väčšinou 346 zo 450 poslancov, tesne po nevydarenom moskovskom puči, ktorým sa konzervatívci snažili zvrátiť Gorbačovove zmeny. Potlačenie puču viedlo k posilneniu moci Borisa Jeľcina, predstaviteľa ruskej federatívnej republiky, na úkor Gorbačova. V ten istý deň, 24. augusta, Gorbačov rozpustil Ústredný výbor KSSZ a rezignoval na funkciu generálneho tajomníka KSSZ.

Na jeseň 1991 sa rozpad Sovietskeho zväzu stal nevyhnutný. Ukrajinská deklarácia nezávislosti bola 1. decembra 1991 potvrdená všeľudovým hlasovaním o nezávislosti s výsledkom 90,32 percenta voličov pri 84-percentnej účasti. To posunulo rozpad ZSSR do záverečnej fázy. O týždeň neskôr bola podpísaná Bielovežská dohoda ukončujúca existenciu ZSSR.

Poľsko a Kanada uznali 2. decembra 1991 Ukrajinu ako nezávislý štát a v ten istý deň aj prezident Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky Boris Jeľcin. Na konci roku 1991 už Ukrajinu uznalo 68 štátov, na konci roka 1992 ich bolo 132.

Autorom deklarácie bol disident Levko Lukianenko, ktorý strávil v sovietskych väzniciach a gulagoch takmer 30 rokov.