Tallinn 28. septembra (TASR) – Pri najväčšej námornej tragédii v Európe od konca druhej svetovej vojny zahynulo 852 ľudí z 989, ktorí boli na palube. Osudná sa pre luxusný trajekt premávajúci medzi hlavnými mestami Estónska a Švédska Tallinnom a Štokholmom stala noc z 27. na 28. septembra 1994. Od tejto tragédie, ktorá dodnes vyvoláva mnoho otázok, uplynulo 25 rokov.

Prvá predzvesť nasledujúcich tragických udalostí sa odohrala ešte pred samotným vyplávaním lode z Tallinnu. Bol ňou silný vietor, ktorý dosahoval rýchlosť až 20 metrov za sekundu a na Baltickom mori vytváral až šesť metrov vysoké vlnové hrebene.

Kapitán Arvo Andersson sa počasia neobával a rozhodol, že bielo-modrý desaťposchodový a takmer 156 metrov dlhý kolos sa na more vydá. Stalo sa tak 27. septembra 1994 o 19.15 h miestneho času. Na palube lode sa nachádzalo 803 pasažierov, 186 členov posádky, ďalej 34 osobných áut, 38 kamiónov a dva autobusy.

Avšak krátko po polnoci vlnobitie zosilnelo a technik zistil, že na spodnej palube, na mieste, kadiaľ vchádzali do lode autá, zateká. Námorníci spustili čerpadlá a pokúsili sa otvor upchať všetkým možným, čo mali po ruke – najmä matracmi.

Štyridsaťpäť minút po polnoci sa ozvala dutá rana. Množstvo vydesených cestujúcich vybehlo na palubu a radista vysielal núdzový signál Mayday. Loď sa už však zreteľne nakláňala. Podpalubie, ktoré sa napĺňalo vodou, prevrátilo trajekt na bok. Keď ukazovali hodiny 01.50, posádka sa ozvala naposledy. More pohltilo trajekt približne v polovici cesty veľmi rýchlo – za necelú hodinu.

Desiatky ľudí sa ani nestačili prebudiť zo spánku. Asi 250 osôb naskočilo do člnov alebo si oblieklo záchranné vesty, avšak v rozbúrenom mori, jeho rozzúrených vlnách a mrazivej vode nemali veľa šancí na prežitie.

Na miesto nešťastia dorazilo v rôznych intervaloch päť trajektov, ako prvý Mariella, necelú pol hodinu po tragédii. Vo vzduchu krúžilo celkovo 19 helikoptér.

"Pripadali sme si ako v katastrofickom filme. Hovorili sme si: Môže sa vôbec niečo takéto stať?" povedal Matti Rytkonen, pilot jedného z vrtuľníkov, šokovaný pohľadom na spleť trosiek, prázdnych viest, mávajúcich ľudí a blikot svetiel.

Zachrániť sa podarilo 138 ľudí, z ktorých jeden zomrel v nemocnici. Počas nasledujúceho mesiaca bolo z mora vylovených 93 mŕtvych tiel, pozostatky 94. obete sa našli 18 mesiacov po katastrofe. Ostatné obete zostali pochované v medzinárodných vodách. Z 852 obetí bolo vyše 500 Švédov a 290 Estóncov.

Jednou z mála tých, ktorí katastrofu prežili, bola Anneli Konradová, tanečnica lodného súboru: "Keď sme končili tretí výstup, niekoľko dievčat už neudržalo rovnováhu, pretože sa loď silno húpala. Pamätám sa, ako som išla dole a zašla dosť ďaleko. Zastavila som sa a počula alarmy áut hneď za stenou. Spanikárila som a rozbehla sa."

Skaza Estonie je dodnes opradená otázkami. Za katastrofu mohol údajne ľudský faktor a chybná konštrukcia. Objavili sa však aj informácie o prevoze vojenského materiálu a dokonca o explózii.

Tri roky skúmala príčinu katastrofy medzinárodná komisia. Podľa oficiálnej správy sa loď potopila po tom, ako jej kvôli nedostatočnej údržbe spadol na rozbúrenom mori predný príklop a voda sa cez otvorený predok dostala na palubu s autami.

V roku 2007 dospela osobitná komisia, ktorú zriadila estónska vláda, k záveru, podľa ktorého je možné, že sa na palube lode prepravovali zbrane, o ktorých estónske úrady nevedeli. Malo ísť o ruskú či niekdajšiu sovietsku vojenskú elektroniku z Pobaltia.

Komisia však súčasne dementovala špekulácie o tom, že by katastrofu plavidla spôsobila explózia. Za príčiny tragickej nehody označila technické nedostatky, rozbúrené more a priveľkú rýchlosť.

Švédska vláda pôvodne navrhla, aby bol vrak lode zaliaty do betónu. Nakoniec však zmluva medzi Švédskom, Fínskom, Dánskom, Estónskom, Lotyšskom, Ruskom a Britániou, teda krajinami, ktorých obyvatelia boli medzi obeťami, vyhlásila miesto tragédie za podmorský hrob, ktorého pokoj nemôže nikto narušiť. Avšak, keďže vrak lode leží v medzinárodných vodách, zákaz sa týka de facto len signatárskych krajín.

Viac ako 1000 preživších a pozostalých po obetiach lodného nešťastia trajektu Estonia v Baltskom mori sa po 25 rokoch od udalosti domáhalo odškodnenia za duševnú ujmu. Od francúzskej certifikačnej spoločnosti Bureau Veritas a nemeckých lodeníc Meyer Werft, ktoré trajekt vyrobili, požadovali odškodné vo výške 40 miliónov eur. Súd vo francúzskom meste Nanterre však ich požiadavku 19. júla 2019 odmietol.