Peking 16. mája (TASR) - Za začiatok kultúrnej revolúcie v Číne sa považuje schválenie obežníka politbyrom komunistickej strany. Na jeho základe vzniklo centrum pre riadenie prevratných zásahov do života čínskej spoločnosti, známych v oficiálnom ideologickom žargóne ako „Veľká proletárska kultúrna revolúcia“ alebo skrátene „kultúrna revolúcia“.

Po kampani známej ako Veľký skok vpred (1958 - 1962), bola kultúrna revolúcia ďalším tragickým sociálnym experimentom, ktorý si odhadom vyžiadal státisíce až milióny obetí. Od schválenia obežníka uplynie v sobotu 16. mája 60 rokov.

Vedenie čínskych komunistov schválilo obežník 16. mája 1966. Jeho prijatím sa spustil desať rokov trvajúci teror proti tzv. „buržoáznym“ či „revizionistickým“ prejavom v strane a v čínskej spoločnosti.

„Zničíme všetky staré idey, starú kultúru, staré zvyky vykorisťovateľských tried a zmeníme v nadstavbe všetko, čo nezodpovedá socialistickej ekonomickej základni. Odstavíme od moci tých, ktorí idú cestou kapitalizmu. Zrazíme reakčné buržoázne autority, zrazíme všetkých buržoáznych royalistov, zrazíme všetkých netvorov a démonov," vyhlásil krátko po zverejnení obežníka minister obrany Lin Piao.

V skutočnosti však išlo o mocenský boj vo vedení komunistickej strany, pričom Mao Ce-tung využil tzv. kultúrnu revolúciu na upevnenie vlastnej moci. Hlavnými aktérmi revolúcie boli v jej začiatkoch sfanatizované masy mladých ľudí, ktorí sa organizovali v Červených gardách, známych svojou krutosťou.

Ich obeťami boli najmä predstavitelia čínskej inteligencie, politickí oponenti, učitelia, ale aj vlastní rodičia či bežní občania, ktorých táto polovojenská organizácia fanatických študentov obviňovala z kontrarevolučných názorov. Obeťou kultúrnej revolúcie sa paradoxne neskôr stal aj minister obrany Lin Piao.

Prvý úder zasadil vtedy 73-ročný Mao Ce-tung straníckej opozícii sústredenej okolo Lioua Šao-čchiho, ktorá kritizovala predchádzajúcu kampaň známu ako Veľký skok vpred a neschvaľovala ani konfrontačný kurz čínskej politiky voči Sovietskemu zväzu.

V rámci ťaženia proti inteligencii pod heslom „revizionizmus“ padlo ako prvé za obeť celé vedenie pekinskej univerzity. Koncom mája vznikla na jednej z pekinských stredných škôl aj prvá úderka Červených gárd.

Červené gardy sa prvýkrát v plnej sile predstavili 18. augusta v Pekingu. Po tomto masovom zhromaždení nasledovalo do 26. novembra ďalších sedem, na ktorých sa zúčastnilo takmer 11 miliónov mladých ľudí. Tí začali násilím presadzovať 16 základných téz kultúrnej revolúcie. Podľa týchto téz bola Čína centrom svetovej revolúcie a Maove myšlienky jej ideológiou. Tézy sa mali uskutočniť hlavne rozbitím starej štruktúry spoločnosti, jej tradícií a zvykov.

Červené gardy plnili úlohu polovojenského predvoja kultúrnej revolúcie. Ich činnosť sa neobmedzovala len na manifestačné pochody či vylepovanie plagátov a hesiel. Svoje aktivity rozšírili o ničenie diel čínskeho kultúrneho dedičstva a všetkých prejavov západného životného štýlu, pričom sa nevyhýbali ani brutálnemu násiliu. Ich právomoc siahala aj k zatváraniu škôl, ničili múzeá, historické pamiatky alebo pálili knihy. Spustošili najstaršie chrámy, ktoré predtým štát chránil ako pamätníky minulosti.

Pre vyčíňanie Červených gárd sa hospodárstvo krajiny ocitlo v chaose a hrozila sociálna katastrofa. Na zastavenie gárd musel Mao napokon použiť v roku 1967 armádu, pričom prevzatie kontroly trvalo jeden rok. V rámci obnovenia poriadku v mestách poslali 16 miliónov študentov na prevýchovu na vidiek.

Kultúrna revolúcia trvala až do Maovej smrti v roku 1976. Počas revolúcie zomreli odhadom státisíce až milióny ľudí, mnohí počas verejného lynčovania. Tisíce osôb označených za triednych nepriateľov spáchalo samovraždu. Prenasledovaných a perzekvovaných bolo minimálne 36 miliónov Číňanov.

Päť rokov po smrti Mao Ce-tunga pripísala Komunistická strana Číny oficiálne hlavný podiel viny na tragédii kultúrnej revolúcie práve Maovi a dištancovala sa aj od neskorších rokov jeho vlády. V roku 2016, pri 50. výročí kultúrnej revolúcie, čínske oficiálne média opätovne potvrdili dlhodobý postoj vládnucej komunistickej strany ohľadom tzv. kultúrnej revolúcie. Tá považovala revolúciu za katastrofálnu chybu. Vládnuca strana však akúkoľvek diskusiu o tomto pohnutom období dlhodobo potláča.





Zdroje: Kronika 20. storočia, Fortuna Print, 2000; www.britannica.com