Postupim/Bratislava 17. júla (TASR) - Po konferenciách v Teheráne a na Jalte išlo v poradí o tretiu konferenciu tzv. Veľkej trojky protihitlerovskej koalície. V Postupime neďaleko Berlína sa stretli najvyšší predstavitelia USA, Spojeného kráľovstva a Sovietskeho zväzu aby rokovali o novom usporiadaní Európy a o osude porazeného nacistického Nemecka. Zišli sa len deň potom, ako Spojené štáty uskutočnili v púšti Nového Mexika prvý úspešný pokus atómovej bomby na svete. Od začiatku Postupimskej konferencie uplynie vo štvrtok 17. júla 80 rokov.

Oproti konferenciám spojencov v Teheráne (november - december 1943) a na Jalte (február 1945) zastupoval na zámku Cecilienhof v Postupime Spojené štáty americké Harry Truman, ktorý sa stal po smrti Franklina Delana Roosevelta novým americkým prezidentom. Moskvu aj Londýn reprezentovali tak, ako na dvoch predchádzajúcich Josif Stalin a Winston Churchill. Avšak v čase konania konferencie sa konali na britských ostrovoch voľby, v ktorých zvíťazil Clement Attlee, a tak 26. júla nahradil Churchilla ako nový premiér na čele britskej delegácie.

Konferencia sa konala od 17. júla do 2. augusta 1945 vo Veľkej sále na zámku Cecilienhof pod krycím menom Terminal. Celkove sa uskutočnilo 13 plenárnych zasadnutí.

Záver konferencie mal zásadný vplyv na povojnové usporiadanie Európy a predovšetkým na osud niekdajšej Hitlerovej ríše. Vedúci predstavitelia USA, Spojeného kráľovstva a Sovietskeho zväzu rozhodli, že veľmoci budú k Nemecku pristupovať ako k jednotnému hospodárskemu celku a ich politika sa sústredí na štyri hlavné body - štyri "D": demilitarizáciu verejného života, jeho denacifikáciu (odstránenie exponentov bývalého režimu z dôležitých funkcií), dekartelizáciu veľkých priemyslových odvetví a demokratizáciu krajiny. Podstatou tohto programu bolo odstránenie politického a ideologického vplyvu nacizmu.

V Postupime sa tiež rozhodlo, že Nemecko bude rozdelené na štyri okupačné zóny - na americkú, britskú, francúzsku a sovietsku. Do štyroch sektorov rozdelili aj Berlín, ktorý sa nachádzal v sovietskej okupačnej zóne. Rovnako ako Nemecko tiež Rakúsko bolo rozčlenené na štyri okupačné zóny.

Značné problémy vznikli v rámci diskusií o novom usporiadaní hraníc a osude nemeckých menšín v štátoch strednej Európy. Napokon sa účastníci konferencie dohodli, že okupačné mocnosti príjmu Nemcov z Poľska, Československa a Maďarska na územia zón, ktoré v Nemecku spravujú. Príslušné ustanovenie záverečného protokolu konferencie iba uznávalo potrebu v tom období už prebiehajúceho odsunu. V dohode sa zdôrazňovalo, že odsun musí prebiehať organizovane a humánne a že Nemci budú spravodlivo rozdelení medzi jednotlivé okupačné pásma.

Jedným z najkontroverznejších bodov rokovaní konferencie ale boli západné hranice Poľska. Západné veľmoci po ostrých sporoch nakoniec súhlasili s novou poľsko-nemeckou hranicou, ktorú Stalin vytýčil na riekach Odra a Nisa.

USA, Spojené kráľovstvo a Čína vydali Postupimskú deklaráciu, ktorá Japonsku hrozila „úplným zničením“, ak sa okamžite nevzdá. Sovietsky zväz deklaráciu nepodpísal, lebo Japonsku ešte nevyhlásil vojnu (stalo sa tak 8. augusta 1945, na tretí deň po zhodení atómovej bomby na Hirošimu), ale Stalin vyjadril súhlas s jej obsahom. A nebol ani proti použitiu „nových ničivých zbraní“ v prípade, že Japonsko odmietne kapitulovať.

Na koordináciu ďalšieho postupu a prípravu mierovej konferencie vznikla v Postupime Rada ministrov zahraničných vecí, v ktorej mali okrem veľmocí zasadnúť aj Francúzsko a Čína. Tento bod sa prerokoval hneď na prvom plenárnom zasadnutí, pričom nevyvolal nijaké ťažkosti, avšak spoločné plány pochoval nástup studenej vojny, ktorej predzvesť sa prejavila už na zámku Cecilienhof neďaleko Berlína.





Zdroj:



https://www.klubvtn.info/info_170.htm

https://history.state.gov/milestones/1937-1945/potsdam-conf