Bratislava/Nagasaki 9. augusta (TASR) – Pri výbuchu jadrovej bomby v japonskom meste Nagasaki 9. augusta 1945 zomrelo bezprostredne približne 39.000 ľudí, do konca roka potom podľa odhadov až okolo 60.000 až 80.000. V rozhovore pre TASR pri príležitosti 81. výročia tejto udalosti to uviedol jadrový fyzik a predseda Slovenskej akadémie vied (SAV) Martin Venhart.

Nálet na Nagasaki bol podľa Venharta výrazne komplikovanejší než na Hirošimu. Primárnym cieľom bombardéra B-29 Superfortress „Bockscar“ bola totiž Kokura, tá bola však aj v dôsledku bombardovania neďalekého mesta Jahata v predošlý deň zakrytá mrakmi a dymom. Bombardér preto zmenil smer na sekundárny cieľ, ktorým bolo práve Nagasaki.

V Nagasaki bolo v deň bombardovania taktiež zamračené. Bombometčík však podľa Venharta dokázal mesto zamerať cez štrbinu v mrakoch. „Iróniou osudu bomba vybuchla takmer priamo nad továrňou, ktorá vyrobila torpéda použité na útok na Pearl Harbor v roku 1941,“ priblížil predseda SAV.

Foto: TASR - Dano Veselský

Explózia bola výrazne silnejšia než v Hirošime – 39.000 ľudí zahynulo bezprostredne po výbuchu, do konca roka 1945 to bolo podľa odhadov až okolo 60.000 až 80.000 osôb. Okruh, v ktorom boli všetky budovy úplne zničené, mal polomer okolo jedného kilometra od hypocentra explózie. Napriek výrazne vyššej sile bomby boli celkové účinky najmä v dôsledku poveternostných podmienok slabšie ako v Hirošime, vysvetľuje Venhart.

Bombardér Bockscar po úspešnej misii pristál na Okinave, keďže zásoby paliva mu nestačili na návrat na ostrov Tinian v Tichom oceáne. Na Okinavu doletel len s poslednými rezervami paliva.

Bomba Fat Man (Tlsťoch) zhodená na Nagasaki fungovala na úplne inom princípe ako bomba Little Boy (Chlapček) zhodená na Hirošimu. „Little Boy využíval izotop 235U rozdelený na dve polovice. Ich rýchlym spojením – robí sa to pomocou výstrelu, ktorý prebehne vnútri – dôjde k vytvoreniu nadkritickej sústavy a rozbehne sa neriadená štiepna reakcia. Tento typ zbrane je veľmi neefektívny a v dejinách ich bolo postavených len niekoľko kusov,“ uviedol Venhart s tým, že je však jednoduchšie realizovateľný.

Fat Man pre zmenu využíval izotop 239Pu, ktorý sa v prírode nevyskytuje a musí sa umelo pripraviť v jadrových reaktoroch. „V bombe dochádza k jeho stlačeniu simultánnym výbuchom konvenčných výbušnín – preto sa používa termín implozívny typ zbrane. Pri implózii dôjde k vytvoreniu nadkritického súboru a rozbehne sa reťazová štiepna reakcia,“ uviedol ďalej jadrový fyzik.

Bomba Little Boy obsahovala približne 60 kilogramov vysoko-obohateného izotopu uránu 235 a vybuchla so silou okolo 15 kiloton TNT. Oproti tomu Fat Man obsahoval len okolo šesť kilogramov izotopu plutónia 239 a dosiahol silu až približne 22 kiloton TNT. To podľa Venharta ukazuje rozdiel v efektivite. „Tento typ zbrane je ale technologicky podstatne náročnejší,“ doplnil.

Foto: TASR/AP

Spojené štáty si ciele jadrových bômb vyberali podľa viacerých kritérií – nemalo ísť o mestá zasiahnuté bombardovaním; mali mať strategický význam či už priemyslom, veliteľskými centrami alebo významnými základňa mi, a malo ísť o mestá s vysokou hustotou obyvateľstva, aby sa naplno prejavila sila explózie. „Išlo o psychologický efekt, ktorý mal donútiť vedenie cisárstva, aby prikročilo k vzdaniu sa,“ vysvetlil Venhart.

USA chceli pri výbere cieľov vylúčiť významné kultúrne centrá. Takto bolo ušetrené napríklad mesto Kjóto. Cieľom prípadnej tretej bomby by podľa predsedu SAV bola zrejme Kokura alebo Niigata.

Bomba Fat Man je fyzikálne doteraz základom moderných zbraní, konštatoval Venhart. Výrazným rozdielom je však miniaturizácia – dnešné hlavice sú výrazne menšie. Rozdielom je tiež, že vyspelé štáty dnes stavajú takmer výlučne termonukleárne zbrane, pri ktorých hlavným zdrojom energie nie je štiepenie, ale fúzia ľahkých jadier.

„Tá ale vždy štartuje bombou z Nagasaki. Vďaka fúzii je však získaná energia oveľa vyššia, navyše je možné konštruovať zbrane s nastaviteľným výkonom. Napríklad americká bomba typu B-61 môže spôsobiť výbuch v rozsahu 0,3 – 400 kiloton TNT s tým, že sila je nastaviteľná tesne pred použitím,“ spresnil.

„Termojadrové zbrane nemajú horný limit, najväčšia otestovaná zbraň bola bomba Cár so silou viac ako 50 megaton TNT. Nikdy však nebola zavedená do výzbroje, pretože u takto veľkých výbuchov už nie je jasné efektívne vojenské použitie,“ doplnil.

Nagasaki je 81 rokov po výbuchu atómovej bomby moderným mestom, pri ktorom by mnohým vôbec nenapadlo, že tam v minulosti vybuchla atómová bomba. V Hirošime je oproti tomu podľa Venharta dodnes možné nájsť známky výbuchu - povrch žulových kvádrov, z ktorých sú postavené mosty, je lesklý. „Je to preto, že v dôsledku vysokej teploty došlo k roztaveniu materiálu, ktorý následne stuhol na sklovitú hmotu. Je možné, že niečo podobné sa dá nájsť aj v Nagasaki, ale nemám o tom vedomosť,“ uviedol.

Explózia jadrovej bomby má viacero účinkov – tlakovú vlnu, tepelné žiarenie, prenikavú radiáciu, rádioaktívny spad či elektromagnetický pulz. Okrem rádioaktívneho spadu všetky ostatné pôsobia okamžite a vo všeobecnosti ich účinok klesá s druhou mocninou vzdialenosti.

„Na zvýšenie mechanických účinkov tlakovej vlny sa používajú atmosférické explózie – teda vo výške, nie tesne pri zemi. Prenikavá radiácia vzniká v dôsledku jadrových reakcií v bombe. Dá sa povedať, že väčšina ľudí, ktorí prežijú výbuch v jeho blízkosti, má vážne popáleniny a mechanické zranenia, a zomiera v priebehu pár dní – či už v ich dôsledku, alebo na akútnu chorobu z ožiarenia,“ vysvetlil jadrový fyzik.

Rádioaktívny spad prichádza krátko po explózii a môže trvať niekoľko dní v závislosti od počasia. Obsahuje rádioaktívne izotopy, ktoré vznikli v dôsledku štiepenia v bombe alebo aktiváciou materiálov neutrónovým žiarením. Je prítomná celá škála izotopov s rôznymi účinkami. Kontaminácia organizmu sa prejavuje ako choroba z ožiarenia a môže mať rôzne stupne od miernej až po fatálnu.

Primárne žiarenie z bomby trvá len bezprostredne pri výbuchu, rádioaktívny spad môže mať rôzne stupne. „Závisí od veľkosti a typu jadrovej zbrane a najmä, v akej výške vybuchla. Vo všeobecnosti platí, že čím bližšie k zemi, tým sú účinky rádioaktívneho spadu vyššie a zamorenie trvá dlhšie,“ povedal Venhart. Ako príklad uviedol Hirošimu, kde tajfún pár dní po útoku odniesol obrovskú časť rádioaktívnych izotopov do mora a znížil tak dlhodobé účinky.

V Hirošime sa spad prejavil ako čierny dážď. „Dažďové kvapky boli znečistené, a preto boli čierne. Obsahovali množstvo izotopov, preto boli veľmi nebezpečné. Šaty zasiahnuté týmto dažďom možno vidieť v múzeu v Hirošime,“ uviedol Venhart.

Rádioaktívne žiarenie je pre ľudský organizmus nebezpečné, pretože v živých bunkách ukladá veľké množstvo energie. Tá môže bunku zabiť alebo spôsobiť poškodenie štruktúry DNA. Vo všeobecnosti ide o komplikované mechanizmy s rôznymi stupňami účinku.