Quantcast
< sekcia SEKCIA: Zdravie

Podstata zdravotného klauna nie je v herectve, ale v človeku

Marika Kecskesová (vľavo) Foto: Cerveny Nos Clowndoctors

Umelecká riaditeľka z občianskeho združenia Červený Nos Clowndoctors Marika Kecskesová tvrdí, že pre klaunov je darom, keď môžu byť nápomocní.

Bratislava 17. novembra (TASR) - Veria, že smiech pomáha, a preto sa ním usilujú rozozvučať aj nemocničné chodby. V bielych plášťoch a s červeným nosom na tvári navštevujú pacientov po celom Slovensku. Reč je o zdravotných klaunoch z občianskeho združenia Červený Nos Clowndoctors. Ich umelecká riaditeľka Marika Kecskesová tvrdí, že pre klaunov je darom, keď môžu byť nápomocní. Prinášajú ľuďom pohodu a úsmev v ťažkých chvíľach. Opísala to v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.





-Čo sa vás deti najčastejšie pýtajú, keď chodíte klaunovať do nemocníc?-



"Prečo máš na nose to 'noso'"?





-Ako im na to odpovedáte?-



Rôzne. Samozrejme, každý klaun má na to svoj "gríf". Nos je naša maska, poznávací znak, ktorý nosíme s hrdosťou. Pomáha nám udržať si aj určitú psychohygienu. A tiež, naopak, robí nás otvorenejšími, pretože nám pomáha riešiť situácie, ktoré by sme možno ako bežní ľudia nedokázali zvládnuť. Ale ako klauni vieme byť vtedy nápomocní a vtipní.





-Už vám niekedy lekár povedal, že vďaka vašim návštevám sa zlepšil zdravotný stav niektorého pacienta?-



Veru áno a nie raz.





-Takže je niečo medzi nebom a zemou, čo sa dá takto ovplyvniť?-



Áno, je. Naposledy si pamätám výkaz - to je také interné hlásenie zdravotných klaunov o tom, ako prebiehalo klaunovanie - od dvoch zdravotných klauniek zo žilinského regiónu. Sestričky ich s obavami posielali za malým pacientom, ktorý odmietal určitú procedúru. Vďaka tomu, že tam boli, venovali sa mu, začal komunikovať a prišlo zlepšenie. Za oknom vtedy stál primár a pozeral sa. Kotúľali sa mu slzy z očí, keď to videl. Pre nás je neskutočný dar, keď dokážeme byť presvedčiví v tom, čo robíme. A aj personál vyhľadáva možnosť spojiť sa s nami a pokúsiť sa nájsť inú cestu.





-Na začiatku to možno tak nebolo. Nepristupovali k vám vtedy nemocnice s nedôverou?-



Myslím si, že je to prirodzené. Keď človek niečo nepozná, má pred tým rešpekt. Cesta bola dlhá, nehovorím, že tŕnistá, to nie. Bola zaujímavá. Od personálu sme však zažili oveľa viac pozitívneho ako negatívneho.





-Máte aj takých pacientov, ktorých ste pravidelne navštevovali niekoľko mesiacov a prežívali ste s nimi ich ťažké obdobie?-



Áno, sú oddelenia, kde sú deti kvôli diagnózam niekoľko mesiacov a niekedy aj viac ako pol roka. Tam sa nevyhnete cyklickej návšteve a tomu, že sa dostávate k dieťaťu a rodine bližšie a stávate sa kamarátmi. Samozrejme, že spomienky sú. Za tých desať rokov som nielen ja, ale aj moji kolegovia zažili neskutočne príjemné situácie. Keď napríklad malý pacient, ktorého nemal kto navštevovať, pretože pochádzal z takých sociálnych pomerov, mal jedinú pravidelnú návštevu, a to nás. Videli ste dieťa rásť, ako sa naučilo chodiť, alebo rozprávať či tancovať. A dnes verím, že je to plnohodnotný človek.





-Pamätáte si aj na konkrétny prípad?-



Jedna naša klaunka Mirka mi rozprávala príbeh. Išlo o chlapca z domova, ktorý trávil na onkológii dlhý čas. Chodili za ním klauni, konkrétne Mirka vtedy tak častejšie. Potom ho dlhšiu dobu nevidela a zrazu, keď mala ísť na onkológiu na návštevu, stál tam mladý vysoký muž. Usmial sa na ňu, prihovoril sa a spýtal, či si pamätá o koho ide. Mirke vtedy spadla sánka a hovorila, že to bolo neskutočne krásne, keď sa jej poďakoval. Za to, že mu naši klauni pomohli prežiť obdobie na oddelení a že sa necítil tak sám.





-Okrem detí sú vám zrejme aj rodičia vďační, keď prídete. Ako reagujú?-



Rodičia nás často tiež majú veľmi radi a reagujú pozitívne. Vyhľadávame tie chvíle, keď im môžeme byť nápomocní. Pretože, keď sa s nami stretne rodič, má možnosť vypnúť a zrelaxovať, alebo sa niekomu posťažovať, či inak vnímať celú situáciu. Preto sú rodičia často pre nás ako keby dôležitejší ako samotné dieťa. Rodič si vie predstaviť, čo všetko sa môže diať. Malé dieťa nie, možno si ani neuvedomuje, čo sa s ním deje. Deti sú deťmi aj v nemocnici.





-Odkedy vlastne pôsobí Červený Nos na Slovensku a kto ho sem priniesol?-



Tento nápad dostala súčasná primárka detskej onkologickej kliniky v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave Daniela Sejnová, a to na základe jednej vlastnej skúsenosti. Keď bola vo Francúzsku na stáži, videla zdravotných klaunov na onkologickom oddelení. Potom po návrate domov uvidela v televízii spot, kde vystupoval Gary Edwards, ktorý je a bol naším duchovným otcom a zakladateľom. Pôsobil v tom čase ako zdravotný klaun v Českej republike. Pani primárka neváhala, kontaktovala ho a prizvala na spoluprácu na Slovensko. Oni dvaja uskutočnili prvý casting zdravotných klaunov, vybrali štyroch a začali navštevovať pacientov od apríla 2004.





-Koľko zdravotných klaunov pôsobí na Slovensku dnes?-



Dnes máme vyškolených a profesionálne pôsobiacich 47 klaunov.






-Koľko nemocníc navštevujete?-



Ku dnešnému dňu navštevujeme 38 nemocníc a dve liečebné zariadenia. Pôsobíme teda v 37 mestách na Slovensku. Sme už všade, čo bol aj náš cieľ. Až je človeku zvláštne pri srdci, ale samozrejme mám radosť. Keď sa zakladalo naše združenie, človek mal plány. Pri prvých návštevách sme netušili, s akou reakciou sa stretneme. Dnes už môžem naozaj s hrdosťou vyhlásiť, že nás všetci poznajú a vyžadujú. To je aj podstata nášho združenia, aby sme boli nápomocní aj personálu a boli prirodzenou súčasťou liečebného procesu.





-V čom spočíva základná myšlienka združenia, prečo by mali klauni liečiť?-



Pôvodná myšlienka nevznikla ani vo vzťahu liečenia ako takého, ale išlo skôr o zmenu liečebného prostredia a prístupu. Prišla ako pomoc od ľudí - klaunov, s ktorými sa spája smiech a radosť. Niečo, čo je pestré, veselé a nápadité a čo sa vymyká každodennosti. Jedným z duchovných otcov tejto myšlienky bol Michael Christensen, ktorý pôsobil v Amerike ako klaun. Mal chorého brata, ktorého navštevoval v nemocnici. Keď umrel, dostal od neho lekársku tašku, pretože on bol lekár. Tak si povedal, čo keby tieto dve veci skĺbil a navštívil detskú nemocnicu. Vtedy sa na oddelení stretol s obrovským úspechom, prišla zmena nálady. Zrazu bolo vidieť aj na personále, že sa chce baviť. Deti dostali chuť vstávať, komunikovať.





-Spomínate si aj vy na situáciu, ktorá vám najviac utkvela v pamäti a nezabudnete na ňu?-



Toto sú otázky, ktoré sa stále zdravotným klaunom dávajú. Ja si nemôžem v tejto chvíli pomôcť, ale najsilnejší zážitok je pre mňa včerajší a následne ten dnešný. Spomienok je veľmi veľa, pracujeme už dlho. Zažili sme rôzne stretnutia a každé je svojím spôsobom špecifické, ale vždy nás ako keby najviac zaujíma moment najbližšej minulosti. Aspoň teda mňa ako zdravotného klauna. Včera som odprevádzala na operáciu jednu mladú slečnu, bola sama. Mala som možnosť sprevádzať ju až na operačnú sálu, byť jej na blízku a byť jej oporou. To bolo niečo, kde som si uvedomila, že som rada, že som tu a vedela som, že aj ona bola rada, že som tam.





-Pôjdete ju potom pozrieť?-



Určite áno. A keď nie ja, tak moji kolegovia. Úzko spolupracujeme a nechávame si odkazy o našich malých pacientoch či ich rodičoch. Je to úplne bežná súčasť našej prípravy na klauniádu.





-Okrem detí navštevujete aj starších pacientov a nedávno ste začali chodiť aj do čakární. Prečo?-



Práve preto, lebo zdravotní klauni ako združenie sa na Slovensku, ale aj na celom svete stávajú úplne prirodzenou súčasťou liečebného procesu. Pomáhajú personálu, ktorý naozaj lieči, zmeniť aj duševnú, pohodovú stránku. Prinášajú často pomoc pri nepríjemných zákrokoch, kde sú deti ešte viac v strese. Preto sme zvolili aj spoluprácu s ambulanciami, ktoré som ja ako mama mala "tú česť" navštíviť. Videla som, že tam rodičia čakajú, je to zdĺhavé. Preto je potrebné, aby aj sem prišiel zdravotný klaun a pomohol skrátiť čas čakania.





-Ako sa možno stať klaunom. Môže to robiť aj bežný človek?-



Gary Edwards hovorí, že každý z nás nosí v sebe klauna. Je len otázka, či ho dokáže prebudiť a za akým cieľom to urobí. Takže, keď sme hľadali klaunov do združenia, vyberali sme ľudí, ktorí majú chuť niečo takéto robiť. A potom, aby mali hoci aj minimálnu skúsenosť vo svojom živote s umením alebo s prácou s deťmi. Lebo to je pre nás veľká pomoc. Herci sú zvyknutí na kontakt s cudzími ľuďmi, nie sú takí hanbliví. Ale podstata zdravotného klauna nie je v herectve, ale v človeku. To už teraz po desiatich rokoch môžem povedať. Dôležité je to, ako človek pristupuje k tomuto poslaniu, ako dokáže byť empatický a tvárny. Vie zabudnúť na seba, na svoje ego a dokáže vnímať realitu, v ktorej sa nachádza.





-Môžu zdravotní klauni robiť popri tejto práci aj niečo iné, alebo sú klaunmi na plný úväzok?-



Naši klauni sú aj popri zdravotných klaunoch iní ľudia. Sme špecifická skupina na Slovensku, ktorá zamestnáva vo veľkej miere vyštudovaných hercov, bábkohercov, filmárov, dramatoterapeutov. Oni sa veľmi radi popri zdravotných klauniádach venujú aj svojej profesii. Myslím si, že je to nielen z umeleckej, ale aj ľudskej stránky veľmi dôležité. Nachádzajú tam inšpiráciu, nové motivácie alebo možno naopak, je to pre nich určitým spôsobom psychohygiena.





-Hovoríte, že dôležitá je pravidelnosť vašich návštev, prečo?-



Pravidelnosť prináša pokoj a istotu nielen pacientom, ktorí nás očakávajú, ale je dôležitá aj pre personál a rodičov. Je to niečo, na čo sa môžu tešiť v ten deň a v tom istom čase. Viete mi povedať ešte niečo, na čo sa môže tešiť človek v nemocnici, okrem klaunov? Ale tak naozaj radostne?





-Na cestu domov...-



A to je pravda. To je jediné veľké prianie všetkých detí a ich rodičov. Aby boli čo najrýchlejšie doma. My, zdravotní klauni, sme takí ich sprievodcovia, ktorí im cestu domov dokážu urýchliť.





-Čo robí klaun v situáciách, keď mu je naozaj smutno?-



Nebudem prezrádzať, čo robia moji kolegovia, aj keď o tom viem. Čo robím ja, to môžem povedať. Veľmi rada odchádzam do svojej záhrady a v tej chvíli sa prestávam venovať ľuďom. Najmä sa venujem sebe, prestávam rozmýšľať. Je to veľmi pôvabné, v tej chvíli človek vypne a len pracuje. Nasávam cez kontakt s prírodou energiu, aby som mala silu stretnúť človečenstvo okolo seba.



Rozhovor s Marikou Kecskesovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.