Bratislava 7. apríla (Teraz.sk) - Každé dobrodružstvo má svoj koniec. Záleží len na tom, či šťastný alebo tragický. Svetozár Hurban Vajanský sa vrátil šťastne domov po trojmesačnej vojenskej výprave a nezabudnuteľnom námornom dobrodružstve v Jadranskom mori v septembri 1878. Ako neskôr spomínal pri pohári vína v martinskej krčmičke U Brtánky, žalúdok mu robil šarapatu skoro až do Vianoc. No už bol doma a vo vnútri duše cítil, že loď jeho života definitívne zakotvila v Turčianskom Svätom Martine. A podľa toho aj konal.

Jeho tvorivosť nadobudla závratné krídla, až sa zdalo, že nemá hranice. Ako píše znalec života a diela Svetozára Hurbana, literárny vedec Pavol Petrus: „S. Hurban ako redaktor Orla a Národných novín zintenzívňuje svoju publikačnú činnosť. Do Národných novín píše úvodníky, komentáre, glosy, eseje, besednice, fejtóny, pripravuje prehľady z domáceho i zahraničného politického spravodajstva, kriticky hodnotí diela európskej i domácej literárnej produkcie, informuje o kultúrnom dianí doma i vo svete. Vo svojich príspevkoch zapája dianie na Slovensku, resp. v Rakúsko-Uhorsku do širšieho európskeho až svetového kontextu.“ To však bola jeho profesionálna práca i povinnosť. Povinnosť redaktorská, ktorá však veľmi rýchlo zapadá prachom ďalších a ďalších udalostí v zrýchľujúcom sa tempe života. To, čo pretrvá, je tvorba. Umelecká tvorba. Vajanský už dávnejšie vedel, že jeho literárny talent potrebuje aj tento rozmer. Východiskom sa mu stala poézia.

Koncom osemdesiatych rokov publikuje básne, ale i kratšie prozaické práce prakticky vo všetkých dostupných periodikách - v Orle, Národných novinách, Černokňažníku i v českom Světozore. Dobrou prípravou na knižné básnické vystúpenie sa mu stali aj preklady z básnického diela A. S. Puškina, vrátane prekladu šiestej hlavy z Eugena Onegina. A nezanedbal ani takú praktickú vec, akou je marketing. Už začiatkom septembra 1879 Národné noviny avizovali, že KÚS, čiže Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Martine, práve prijal do tlače básnickú zbierku Svetozára Hurbana Vajanského Tatry a more. Bola to presvedčivá inzercia, pretože o necelé dva mesiace bolo na odber prihlásených neuveriteľných 1111 abonentov, z toho boli len traja, dnes by sme povedali distribútori (Česi Rudolf Pokorný a Adolf Heyduk a nadľackí Slováci Belo Lehocký a Ján Adamkovič), ktorí dohromady objednali 230 výtlačkov pripravovanej zbierky. Ostatní abonenti boli jednotlivci. Dnešní básnici a debutanti zvlášť si môžu iba povzdychnúť.

Vajanského básnická zbierka má vročenie 1880, no na trh sa dostala už pred Vianocami 1879. Bodaj by nie! Keď tlačiareň KÚS-u videla ten spontánny záujem, zachovala sa absolútne podnikateľsky. Všetky ostatné projekty odložila dočasne nabok a venovala sa vytlačeniu tejto knihy poézie. Ktovie, či sa ešte niekedy v našich tlačiarňach podobná situácia zopakovala.

Básnická zbierka Tatry a more je vzhľadom na žáner lyriky i vzhľadom na to, že išlo o debut, monumentálne komponovaná kniha. Vajanský ju rozdelil na sedem cyklov: Zvuky, Maják, Jaderské listy, Sny a báje, Ratmír, Herodes a Dozvuky. Prvá časť pozostáva z kratších básní, z poetických záznamov všedných udalostí dňa, no v prípade prvých troch básní aj z občianskej lyriky s politickým podtextom (Tatry a more, Tatársky plen a Anglii). Druhá časť - Maják je romantickou veršovanou baladou o podstate ľudského šťastia a tragickej láske. Jaderské listy, datované podtitulom „V Dalmácii, roku 1878“, sú lyrickým záznamom udalostí a atmosféry počas Vajanského vojenskej anabázy v rámci vojenskej služby. Celok tvorí „6 listov“, ktoré sú poetickým, no verným obrazom momentálnej situácie i historickým exkurzom do minulosti, ale aj prvým vyjadrením občianskych a politických postojov S. H. Vajanského. V nasledujúcich dvoch cykloch Vajanský odviedol dôstojnú daň Štúrovej a štúrovskej poetike. Zjavné je to najmä pri skladbe Ratmír, v ktorej adoruje Ratmíra, oddaného bojovníka Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý „prišiel z Likavy (...) mrieť pod Čákove zástavy.“ Skladba Herodes je lyrickou poviedkou o osude slovenskej siroty, ktorú násilne odvliekli robotovať na Dolnú zem. Báseň sa neskôr stala podnetom pre Marínu Oľgu Horváthovú na napísanie drámy Sirota (1892). Záverečný cyklus Dozvuky predstavuje spoločenskú lyriku s výrazným vlasteneckým odkazom. Záverečná báseň Na cestu sa začína, napríklad, takto:

„Do hluchoty posielam slabú pieseň,
keď už odpadlo suché lístie z buka,
snehmi hole ovenčila jeseň,
sychravý vietor zavýja a húka...
Beda nám! Mocní spevci mlčia v hrobe,
alebo v žitia ťažobnej porobe!“

Vajanského básnický debut Tatry a more mal veľký spoločenský i literárno-kritický ohlas. Nebolo vari slovenského a českého kultúrno-spoločenského časopisu, ktorý by nebol na jeho vydanie zareagoval pozitívnym recenzným komentárom. Aj neskorší literárni vedci zbierku hodnotili pozitívne a pripisovali jej až prelomový charakter vo vývine slovenskej literatúry a poézie zvlášť. Napríklad Stanislav Šmatlák: „...hneď prvá Vajanského básnická zbierka Tatry a more prijímala sa ako znamenie prelomu, ako doklad nového umeleckého vzopätia po neplodnom predchádzajúcom desaťročí. Veľký čitateľský úspech tejto zbierky vyplýval v podstatnej miere z jej tematickej a ideovej aktuálnosti, no zaiste aj z novosti jej formy. Vajanského poézia totiž okrem iného vyslovila aj ostrý protest proti národnostnému útlaku (najkoncentrovanejšie v rozsiahlejšej básni Herodes s tragickým dejovým motívom násilného „kupovania“ slovenských sirôt a ich odvážania do južných maďarských krajov) a zároveň posilňovala ducha odporu obrazmi hrdinského boja balkánskych Slovanov za slobodu (v cykle Jaderské listy)“.