Bratislava 17. marca (Teraz.sk) - Svetozár Hurban, najstarší syn bojovníka za práva slovenského ľudu Jozefa Miloslava Hurbana, prišiel po maturite na gymnáziu v Banskej Bystrici študovať do Bratislavy na Právnickú akadémiu v septembri roku 1867. Bolo to rozhodujúce obdobie jeho mladosti. Nie, Svetozár Hurban sa nepotreboval národne uvedomovať, takejto výchovy sa mu dostalo už od útleho detstva. Rozhodujúcim bolo toto obdobie preto, že tu sa podstatnou mierou rozšírilo jeho vzdelanie, že tu nadviazal prvé významné spoločenské styky a že tu nabrala na intenzite aj jeho začiatočná literárna tvorba. Hneď sa zapojil do činnosti vysokoškolského spolku slovenských a srbských študentov Napred a neskôr sa stal i jeho predsedom. Študenti hrávali ochotnícke divadlo a spoločne s Čechmi, Moravanmi, Srbmi i Chorvátmi chodievali po vzore štúrovcov na starobylý hrad Devín utužovať slovanskú vzájomnosť.

S významnými slovanskými predstaviteľmi tých čias sa zasa zoznámil na rôznych slovanských slávnostiach a príležitostných stretnutiach v neďalekej Viedni „...nevedel pochopiť, že Hurban už takého syna môže mať“, tak napísal s istou dávkou hrdosti otcovi o svojom stretnutí s významným českým učencom Františkom Palackým. Bol i častým hosťom v bratislavských meštianskych rodinách. Pri jednej takejto návšteve spoznal Idu, dcéru bratislavského mešťanostu Michala Dobrovitza. Svetozárovi Hurbanovi sa nežné dievča zapáčilo a od tých čias bol u Dobrovitzovcov častým hosťom. Ich vzájomné priateľské porozumenie čoskoro prerástlo v lásku. No bol tu jeden háčik. Hoci to Idino meno na prvý pohľad neprezrádzalo, Ida bola nemeckého pôvodu a v národne uvedomelých slovenských rodinách sa zachovávala tradícia, že chlapci z takýchto rodín by sa mali obzerať len po slovenských nevestách. Svetozár Hurban mal z toho ťažkú hlavu. No jeho otec, demokrat a láskavý rodič, podobne ako pri Sveťovom odmietnutí kňazského povolania, nadovšetko veril svojmu synovi, a preto požehnal jeho láske.

Svetozár Hurban v tom čase naozaj presne videl svoju budúcnosť. Vedel, čo od neho národ očakáva a tušil, aká neľahká bude jeho cesta životom. Preto v januári 1870 pred zásnubami i pred koncom štúdia napísal svojej vyvolenej list, kde nachádzame aj toto vyznanie: „Moja úloha je veľká. Chcem sa pre Teba udržať čistý a nepoškvrnený. Teba dôstojne zaopatriť, no nie menšia je aj tvoja úloha. Stať sa manželkou človeka, ktorého vášňou je ísť neustále dopredu a v ktorom národ chce mať obetavého bojovníka - až do vyčerpania síl. Ktovie, Idka, či nás nebude tlačiť aj bieda. Veď ako Ti je známo, Slovania sú v Rakúsku prenasledovaní. Výhľady a výhody materiálne ma nečakajú. Ale za to boj, práca - pravdepodobne aj chudoba. Mojou úlohou je brániť ľud. Ty máš byť viničom, ktorý sa láskavo vinie k svojmu stĺpu a podopiera ho. Len láska je vlasťou ženy.“

Ida Dobrovitzová však nezaváhala ani na chvíľu. Napriek tomu, že pred nimi bol ešte dlhý čas čakania. Ale naplnil sa. O päť rokov, po zavŕšení Svetozárovej advokátskej praxe v Trnave a v Budapešti, sa vzali 4. mája 1875. A Ida Dobrovitzová mu bola po celý život vernou a chápavou manželkou. Nikdy neľutovala, že spojila svoj život s osudom chudobného slovenského národovca. Len po boku s takouto ženou mohol uskutočniť všetky predsavzatia a plány a stať sa dôstojným nástupcom svojho otca. A ešte niečo: všimnime si, že Svetozár Hurban napísal citovaný list po slovensky. Z toho vyplýva, že slečna Ida, pôvodom bratislavská Nemka, už vtedy dobre rozumela i hovorila po slovensky. Ajhľa, čo všetko dokáže milujúca žena!

Vysokoškolský študentský život Svetozára Hurbana v Bratislave bol veľmi dynamický a plný aktivít, vrátane literárnej tvorby. Vtedy napísal básnickú skladbu Svatoboj, vtedy začal v Pešťbudínskych vedomostiach uverejňovať prvé literárno-kritické recenzie, vtedy vznikol aj jeho dlhodobejší pravidelný cyklus Listy z Požúňa i cyklus básní Zimné kvietky, ktorý sa stal východiskom jeho neskoršieho básnického debutu Tatry a more. V septembri 1869 si dokonca zahral v mestskom divadle v Trnave postavu Ernesta v hre Jána Palárika Drotár.

No mal aj nepríjemné starosti. Na jar roku 1870 bol navštíviť otca vo väzení vo Vacove. Súd otcovi naparil šesťmesačné väzenie a finančnú pokutu za štúdiu Čomu nás učia dejiny?, publikovanú na päť pokračovaní v Pešťbudínskych vedomostiach. Aj napriek takýmto nepríjemným vstupom do života, dňa 18. júla 1870 absolvoval Právnickú akadémiu v Bratislave a dostal absolutórium. V novembri toho istého roku nastúpil na miesto koncipienta u advokáta Vendelína Kutlíka v Trnave. Kancelária sídlila na Divadelnej ulici č. 91. Tam sa začala ešte stále dosť dlhá cesta Svetozára Hurbana za ideálom všetkých právnikov - mať vlastnú advokátsku kanceláriu.

Budova bývalej Právnickej akadémie na Kapitulskej ulici v Bratislave sa zachovala dodnes. Pamätná tabuľa na nej pripomína právnické štúdiá Svetozára Hurbana Vajanského.