< späť

Nájde Svätopluk svoj meč, keď sa budú mať Slováci najhoršie?

Na archívnej snímke jazdecká socha kráľa Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu. Foto: TASR - Pavel Neubauer

Svätopluk - to nie je len povesť o troch prútoch. Príbehov o ňom existuje oveľa viac. Aj jeden taký, ktorý v národnostne zmiešanom Uhorsku robil zlú krv medzi ľuďmi.

Bratislava 21. mája (Teraz.sk) - Svätopluk je nepochybne najvýznamnejším panovníkom Veľkej Moravy, ale zároveň aj jednou z najrozporuplnejších postáv našich dejín. Z hľadiska historického sa nám o ňom zachovali iba skúpe informácie, pretože žiadny súveký kronikár či letopisec sa podrobne nezaoberá jeho životom. Rok jeho narodenia síce nie je známy, no vieme, kedy zomrel. A práve k jeho úmrtiu sa viažu také silné legendy, ktorých osudom bolo prežiť až do dnešných čias.

Krv proti krvi



Svätopluk pochádzal z rodu Mojmírovcov a bol synovcom kniežaťa Rastislava. Približne v polovici 9. storočia sa stal jeho spoluvládcom a pripadlo mu Nitrianske kniežatstvo. Dochádza teda k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti. Časom začal paktovať s Karolmanom, synom kráľa Ľudovíta Nemca a Rastislavovi vypovedal poslušnosť.

Na archívnej snímke krst kniežaťa Rastislava na nástennej maľbe v chráme sv. Cyrila a Metoda v Solúne. Ilustračné foto.
Foto: TASR - Pavol Demeš


K tejto časti jeho života sa viaže príbeh o tom, ako chcel Rastislav na jednej hostine Svätopluka zavraždiť. Ten sa však o pripravovaných plánoch dozvedel a situáciu otočil vo svoj prospech. Rastislava zajal a vydal do rúk jeho nepriateľa Karolmana. Ten ho po dlhoročných sporoch nechal za trest oslepiť a až do smrti ho väznil v jednom z bavorských kláštorov. Zmieňuje sa o tom záznam z roku 870, ktorý sa nachádza vo Fuldských letopisoch.

Svätoplukova ríša



Ako to už ale býva, Frankom nestačil iba Rastislav, pretože bažili po celej Veľkej Morave. Zajali teda aj samotného Svätopluka spolu so svätým Metodom. V roku 871 sa však nebezpečne vzbúrila slovanská krv. Frankovia Svätopluka prepustili s tým, aby toto povstanie potlačil. Tak znela ich dohoda. Slovanské knieža však situáciu využilo, postavilo sa na čelo rozbúrených bojovníkov a spoločne potlačili východofranskú nadvládu vo Veľkej Morave. Začalo sa nové obdobie rozpínania a rozmáhania krajiny a vznikla Svätoplukova ríša.

Veľkomoravské knieža podporoval istý čas aj Borivoj, historicky prvý český panovník, a podľa Kristiánovej legendy sa raz dostavil k Svätoplukovi. Kým kresťania sedeli na sedadlách, on sedel na podlahe pred stolom, a to na spôsob pohanov. Vtedy mu arcibiskup Metod povedal: „Aká beda, ty, muž taký vynikajúci, a nehanbíš sa, že si vyhostený zo sedadiel kniežacích, hoci sám takú vojvodskú moc a hodnosť máš, ale radšej chceš pre hanebnú modloslužbu s pasákmi sviní na zemi sedieť.“ Borivoja sa jeho slová tak dotkli, že sa aj spolu so svojou ženou Ľudmilou dal od Metoda pokrstiť.

Ilustračné foto.
Foto: reprofoto TASR


Po smrti arcibiskupa Metoda v roku 885 sa však vynoril veľký problém. Jeho miesta sa totiž zmocnil biskup Wiching, kedysi Svätoplukov poradca. Nielenže vyhnal z krajiny žiakov Metoda, ale spolčil sa aj s Arnulfom Korutánskym (neskôr cisárom Východofranskej ríše). Konflikt medzi ríšami vznikol najmä kvôli Panónii, ktorej vládol a ktorú mu Svätopluk zabral. Napriek obdobiam mieru aj rodinným zväzkom pretrvávali medzi týmito mužmi večné spory okorenené ozbrojenými konfliktmi aj porážkami Arnulfa.

Svätopluk bol naozaj mocný muž a po smrti Borivoja si dokázal podmaniť aj územie Čiech, ku ktorému neskôr pridal aj Lužice. „Nikto mu nemôže uprieť vlastnosti veľkého vodcu a štátnika, no na druhej strane tak isto nemožno zaprieť, že bol ľstivý, nedôsledný, zradný a krutý. Slovom, že nebol kladným hrdinom bez bázne a hany, ale že v jeho povahe boli v rovnakých dávkach zastúpené vlastnosti dobré i zlé,“ takto opísal Ľudo Zúbek jednu z najväčších osobností našich dejín.

Povestné tri prúty



Vieme, že Svätopluk zomrel v roku 894. Dobové pramene však neuvádzajú okolnosti smrti, miesto a ani spôsob pohrebu. Vieme však, že po sebe zanechal troch synov (niektoré zdroje uvádzajú iba dvoch). Oficiálne mal vládu prebrať ten najstarší a ostaní dvaja mu mali byť podriadení. Podľa populárnej povesti mal Svätopluk na smrteľnej posteli vybrať tri prúty a prikázať svojim synom, aby ich spolu zlomili. Ani jeden z nich to však nedokázal. Potom prúty rozdal synom a každý z nich mal zlomiť svoju vetvičku. To sa už všetkým podarilo. „Vy ste ako tieto tri prúty,“ povedal im vtedy Svätopluk, „ak budete vládnuť svorne a bez šarvátok, nik vás nezlomí. Ak však budete vládnuť každý sám, stratíte všetko.“ Ako to však už býva, synovia zabudli na otcove posledné slová. Ani nie rok od jeho smrti sa medzi sebou rozvadili a v boji s nepriateľom prišli o Veľkú Moravu. Až potom si spomenuli na odkaz veľkého Svätopluka, no už bolo neskoro.

Zapredal Svätopluk krajinu za koňa?



Mnohí historici a literáti vychádzajú zo stredovekých maďarských kroník, kde sa píše aj tento príbeh, ktorý namútil mnoho zlej krvi. Maďari vraj vyslali do zeme v povodí veľkej rieky istého Kusida. Do Sedmohradska sa vrátil s čutorou naplnenou vodou z Dunaja, v mechu trsy kvalitnej trávy a doniesol i čiernu úrodnú zem. Z toho Maďari spoznali, že je to veľmi úrodný kraj, a tak ho chceli získať. „Potom znova poslali Kusida ku Svätoplukovi a za jeho zem mu dali veľkého bieleho koňa, zlatom vybíjané sedlo a pozlátenú uzdu. Knieža sa veľmi potešil, lebo sa domnieval, že je to poplatok za prenajatú pôdu. Posol žiadal od kniežaťa zem, trávu a vodu. Knieža s úsmevom povedal: Za tento dar nech si zoberú, koľko sa im zapáči.“ A tak vošiel Arpád i so svojimi druhmi do bohatej krajiny, nie však ako hosť. Pustil sa do boja so Svätoplukom, ktorý sa dal na útek a napokon sa utopil v Dunaji.

Ilustračné foto.
Foto: TASR/AP


Túrócziho príbeh o tom, ako Svätopluk zapredal krajinu za bieleho koňa, bol počas mnohých rokov kameňom sváru medzi ľuďmi v národnostne zmiešanom Uhorsku. Ani Kosmas sa však o ňom nevyjadruje najlichotivejšie. Podľa neho Svätopluk ušiel uprostred boja a už nikdy viac sa nevrátil na čelo krajiny. Namiesto toho zamieril k Zoboru, kde žili pustovníci, a dal sa na cestu pokánia. Svojho koňa však zabil a meč zahrabal do zeme.

Podľa Dalimila zas žil na púšti. V mníšskom rúchu sa vrátil k cisárskej rade, kde sa žaloval, že mu bez práva vzali ženu, cisárovu sestru, aj krajinu. Veľkomožní páni mnícha najskôr vysmiali a povedali mu, aby sa nejako preukázal, že je Svätopluk. Vtedy vytasil svoj povestný meč a zabil svojho soka. Radcovia od úžasu takmer onemeli a napokon mu dovolili predstúpiť pred samotného cisára. Ten mu vrátil ženu i zem. Ba čo viac, mal mu povedať, že si môže zobrať toľko Uhorska, koľko si vybojuje. Nuž sa o to Svätopluk pokúsil, ale Uhri ho vybili, a tak sa s potupou opäť vrátil na púšť k pustovníkom, kde aj dožil.

Poníženie a pokánie



O Svätoplukovi sa ešte zachovala aj táto povesť. Metod mal vraj slúžiť bohoslužbu v chráme vo Velehrade. Mocný Svätopluk mu však odkázal, že bez neho začať nemôže. Lenže blížilo sa poludnie, a tak už arcibiskup nemohol Svätopluka ďalej vyčkávať. Uprostred omše sa zjavilo veľkomoravské knieža, ktoré sa práve vracalo z poľovačky. S mečom v ruke vošiel do chrámu a hromžil, prečo sa už začala omša. Zato, že so zbraňou v ruke zneuctil chrám Hospodinov, mu Metod pred všetkými povedal, že „zostane v zlorečení a Boh ho poníži“. Nahnevaný Svätopluk odišiel a odkázal Metodovi, nech sa mu už neukazuje na oči, ba zrušil aj jeho rád. A tak Metod opustil Velehrad a kázal kresťanskú vieru po okolitých krajoch, kde aj skonal. Zanedlho sa na moravské knieža valili šíky Uhrov, Čechov, Poliakov i Nemcov a jeho zem čoraz viac hubili.

Ilustračné foto.
Foto: TASR/AP


I spomenul si Svätopluk na svoju pýchu a na slová Metoda. Ťažoba svedomia vyhnala ho z tábora, až prišiel pod mocný Zobor. Svojím mečom prebodol si koňa, verného priateľa, a krvavý meč zakopal do zeme. Potom sa vybral k pustovníkom, ktorým dal kedysi vystavať kostol. Svätopluka však nespoznali, pretože osobne ho nikdy nestretli a nič nenasvedčovalo tomu, že ide o muža urodzeného a bohatého. Prišiel k nim s pokorou a vybral sa na cestu božiu. „Až na smrteľnej posteli sa mníchom priznal, kto je a sľúbil, keď bude najhoršie, nájde svoj meč a národu pomôže.“ Pri potulkách Zoborom sa vraj občas vraj stáva, že niekto stretne podivného mnícha v rúchu, ktorý sa vraj pýta: „Už je čas?“

Zdroje: Časopis Vesmír: Christianizace Slovanů, časopis Orol (zväzok 6), Ríša Svätoplukova, Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“, Staré pověsti české

Ako sa vraví - máj lásky čas. A tak si v posledný májový víkend predstavíme tie najromantickejšie povesti z nášho územia. A verte či nie, v našom seriáli Slovenskí démoni a strašidlá si v nedeľu 28. mája prečítate aj jednu, tak trošku šteklivú.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.
Aktuálne témy:

Úvod