< späť

Milostné hry víl sa mohli skončiť smrťou muža

Ilustračné foto. Foto: TASR/AP

Víly zosobňovali živly. Mohli byť vodné, horské, vzdušné či lesné. V keltskej mytológii sú však známe aj víly smrti, ktoré zvestovali koniec. Niektoré sa však do mužov aj zaľúbili a neublížili im.

Bratislava 12. marca (Teraz.sk) – V niektorých oblastiach Slovenska sa už prebúdza jar. A s ňou ožívajú aj príbehy o čarovných bytostiach, ktoré sú úzko späté s prírodou v rozpuku. V dnešnom seriáli Slovenskí démoni a strašidlá sa budeme venovať vílam, ktoré mali množstvo podôb.

Ide o nadprirodzené ženské bytosti, ktoré zosobňovali živly. Mohli byť vodné, horské, vzdušné či lesné. Väčšina z nás si ich predstavuje ako roztopašné stvorenia, ktoré tancujú za svitu mesiaca v čarovných kruhoch na čistinke. Sú to však aj veľmi krehké bytosti, ktoré neraz pomáhali ľuďom. Vďaka svojej rozvážnosti ich učili nielen liečiť, ale aj gazdovať a vážiť si prírodu. V mnohých prípadoch totiž vystupujú ako jej ochrankyne. Vzdušné víly roznášajú vzduchom vôňu rastlín. Lesné víly (rusalky) sa zas zjavujú v podobe mníšok, strážiacich vodné pramene.

Iný druh lesných víl však vábi mládencov či pútnikov do tanca a utancuje ich na smrť. V tomto ohľade dochádza aj k istému prelínaniu víl s divožienkami, no medzi zlé víly radíme aj poludnice.

Tancuchtivé bytosti vraj striehli na svoju korisť v lokalite známej ako Tancovo neďaleko obce Brvnište. Tam vraj našli v minulosti dedinčania telo istého mládenca, ktorý nedokázal odolať vábeniu lesných víl a dal sa s nimi do vírivého, smrteľného tanca. Viac šťastia mal však istý mladík z Kálnice, ktorého víly „omámili, tancovali s ním celú noc a ktovie, aké milostné kúsky s ním vyvádzali. Preto ho celé telo bolelo, preto bol nahý“, uvádza kniha Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“. Ak však muž dokázal s nimi tancovať dovtedy, kým zakikiríkali kohúty, prežil, pretože ranný spev víly neznášajú.



Niektoré víly sa však aj zaľúbili a mužom neublížili. Tak tomu bolo aj v prípade víly z Pribyliny, s ktorou sa oženil jeden gazda. Víla však mala podmienku, že jej nesmie nikdy krivého slova povedať. Bola mu dobrou ženou a on bol na ňu milý. Raz však víla nakázala paholkovi, aby skosil zelený lán žita. A len čo to zbadal gazda, tak sa rozohnil na svoju ženu, že vzápätí zmizla. Vtom sa celá obloha zatiahla a spustilo sa silné krupobitie, ktoré zničilo celú úrodu. Iba zelené žito v maštali sa premenilo na dozreté obilie. Gazda však z toho radosť nemal. Ani nemohol, pretože stratil svoju krásnu ženu – vílu.

Zvestovali im koniec



Kým v slovenskom folklóre je víla zväčša vykreslená ako éterická postava, v keltskej mytológii sú známe aj víly smrti. V írskych a škótsky povestiach vystupujú takzvané banshee (pozn. čítaj benší). Sú to krásne mladé devy odeté v bielom rúchu, ich vlasy majú zlatistú farbu a v nich je zastoknutý strieborný hrebienok. Ak sa nejakému bojovníkovi prisnilo, ako mu táto nádherná bytosť umýva krvavú zbroj, vedel, že čoskoro padne v boji. V niektorých rozprávaniach, naopak, vystupujú banshee ako škaredé stareny. V každom prípade však mali rovnakú funkciu, a to že zvestovali koniec.

„Víla smrti zvyčajne aj spieva a jej piesne sú také smutné a tak sa jej pri speve trasie hlas, že keď doľahne až k ľudským domom, trasú sa na nich obločné sklá, a ľudí, čo začujú jej spev, sa zmocní nekonečný smútok a chce sa im plakať,“ píše sa v knihe Encyklopédia hrôzy a strachu.

Rozbila mu nos



V slovenskom ľudovom rozprávaní sa najviac príbehov o vílach viaže k Bošáckej doline v Trenčianskom kraji. Príbehy o nich verne zaznamenal Dr. Jozef Ľudovít Holuby, ktorý však poznamenal, že tu sa sezóna víl otvára až 23. apríla. Raz v noci istého obyvateľa Bošáce, „keď prechádzal cez lávku nad potokom, zastavila víla. Chcel jej podraziť nohu, aby spadla do potoka, no ona ho udrela päsťou do nosa. Prišiel domov, dostal zimnicu a zomrel,“ píše Holuby.

Ilustračné foto.
Foto: TASR - Milan Kapusta


V slovanskej mytológii sa vyskytuje aj akýsi lesný muž známy aj ako lesovik. Jeho úlohou je strážiť zvieratá pred ublížením ľudí, ktorých sa snaží dostať mimo lesnú cestu. Jeho prítomnosť prezrádza divý smiech či hvízdanie a tí, ktorí ho videli, opisujú ho ako chlpatého tvora s chvostom a ohnivými očami. Zbaviť sa ho možno tým, že ho človek rozosmeje alebo hodí do neho kovový gombík.

Vlasy hodné zlata



Žitnoostrovský región bol kedysi známy svojou kráľovnou. Bola to víla Ilona, ktorá držala ochrannú ruku nad prepletený riečkami a vodnými nádržami, pretože Dunaj v dávnych časoch netiekol v jednom koryte. Pomedzi toky vytvorili sa malé ostrovčeky, kde žili nielen starí usadlíci, ale aj množstvo bájnych postáv – vodníci, v lesoch škriatkovia a vo vode vodné víly. Víla Ilona sa vraj zjavovala medzi ľuďmi v podobe labute. Vravievali o nej, že neraz za mesačných nocí sedávala so svojimi družkami na brehoch riečky a navzájom si vyčesávali vlasy. Tam, kde popadli ich zlatisté kučery, vytvorili sa vraj náleziská zlata, ktoré sa tu v histórii hojne ryžovalo.

Ilustračné foto.
Foto: TASR/AP


Aj k liečivej vode v Dudinciach sa viaže povesť spätá s vílou. Hovorí o tom, ako spanilá deva našla strateného mladíka. Bol to syn mocného rímskeho vojvodcu menom Aquillia. Za prísľub, že daruje slobodu zajatcom, dá vyrúbať lesy a zasiať pšenicu, zaviedla vojvodcu na breh jazierka so zázračnou liečivou vodou, kde ležal jeho syn. Vdýchla mu do úst život a odovzdala ho otcovi. Tak vznikli chýrne rímske kúpele v spojitosti s Rimanmi.

Víly z hradov



Málokto vie, že hrad Červený kameň mal stáť na inom mieste ako v súčastnosti. Podľa povesti ho ľudia pôvodne stavali na vrchu menom Kukla. No len čo vystavali jeho základy, vzápätí aj v noci zmizli. A to sa neustále opakovalo. Nik nechápal, prečo je to tak, no nik sa ani neodvážil zostať tam po zotmení. Raz sa však našiel jeden odvážny mládenec, ktorý videl, ako si víly v noci spievali a kúsok po kúsku rozoberali hrad a odnášali kamene. Na druhý deň šli sa stavitelia pozrieť na to miesto, kam skaliská poprenášali, a veru rozhodli sa, že vílam ponechajú ich kopec a oni dokončia hrad na novom mieste.

Aj s hradom Devín spája sa povesť o vílach. Podľa nej jedna lesná víla a istý bojovník splodili z lásky dve dcéry. Ich matka sa však musela na príkaz Lesného kráľa vrátiť do hôr. Súhlasila pod jednou podmienkou, a to že jej dcéry – víly môžu žiť slobodne. Pred odchodom im zanechala jablko života a povedala, aby ho chránili ako oko v hlave. Dvojičky rástli do krásy. Jedna žila na Devíne a druhá na náprotivnom Hradisku. Obe sa však zamilovali do toho istého muža. Vílu z Hradiska pochytil hnev, keď zbadala svoju sestru v objatí milovaného poľovníka. A tak schytila sestrino jablko a hodila ho o zem. Vtedy zachvátil hrad Devín obrovský požiar, v ktorom jej sestra uhorela. Zanedlho začal pri ruinách hradu rásť strom života. Víla dobre vedela, že v ňom prúdi život jej sestry, a tak ju prišla odprosiť. No len čo objala strom, premenila sa na čiernu kozu, ktorá musí blúdiť nocou na večné veky.

Jedna z víl však v Tatrách dokázala niečo, čo nemá len tak páru. Najmenšie veľhory sveta, ale aj mnohé ďalšie skaly na Slovensku skrývajú v sebe kadejaké príbehy. V nedeľu 19. marca si v našom seriáli Slovenskí démoni a strašidlá priblížime osudy tých, ktorí sa premenili na kameň.


Zdroje: Čerti, bosorky a iné strašidlá, Encyklopédia hrôzy a strachu, Na krížnych cestách, Slovenské strašidlá od "A" po "Ž",

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.