< sekcia Magazín

'Halloween' u nás: Medovina na cintoríne, tanec v maskách a démoni

Na ilustračnej snímke strigy pri západe slnka počas Halloweenu. Foto: TASR/AP

To, že Halloween je posledná šanca nespokojných duchov, aby si vybavili účty so živými, vraj vedia aj démoni, strigy a diabli – aj oni sa vyroja na svet, aby si v túto noc zašantili.

Bratislava 30. októbra (Teraz.sk/TASR) - Európania si začiatkom novembra spomínajú na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. No nebolo tomu vždy tak. Ľudia totižto Sviatok všetkých svätých slávili pôvodne 13. mája a až pápež Gregor III. sa ho rozhodol začiatkom 8. storočia presunúť na november. Dôvodom bolo množstvo svätých, ktorí viedli pravý kresťanský život, no nemali v kalendári vyhradený svoj vlastný deň. História tohto sviatku však siaha až do časov predkresťanských. A spájajú sa s ním rôzne zvyky, zaujímavosti a aj nejaké tie strašidlá.

Ľudí už odpradávna zaujímal kult smrti, ktorý každý národ či kultúra vnímal svojsky, no zároveň s osobitou úctou, rešpektom, ale aj strachom. Kelti slávili v prvý novembrový deň svoj pohanský sviatok Samhaim, kedy sa končila jasná polovica roka a začínala tá temná. Bol to zároveň aj nový rok, počas ktorého sa zvykli zvolávať duše. Verili totiž, že práve v tento deň sa prelína svet živých a mŕtvych. A práve žiarivé ohne im mali posvietiť na cestu do príbytkov, kde mali stráviť noc v kruhu blízkych.

Ilustračné foto.
Foto: TASR/AP


Naši predkovia verili, že duše príbuzných sa zúčastňujú všetkých dôležitých udalostí v rodine. Verili aj tomu, že duša sa po smrti istý čas zdržovala na svojom obľúbenom mieste. Nebolo teda ničím výnimočným, že im postlali lôžko, nachystali stravu a zapálili sviecu (tento symbolický úkon pretrval v niektorých našich domácnostiach ešte i podnes).

Ľudia však kedysi verili aj tomu, že mŕtvi sa mohli vracať zo záhrobia, aby vykonali svoju pomstu. Vo svete živých blúdili až do Všechsvätých a až potom mohli nájsť pokoj. Posledný októbrový deň bol tak zároveň poslednou šancou na vyrovnanie si účtov. Katarína Nádaská v knihe Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch (2012) uvádza, že z tohto dôvodu "sa na hroboch pálili očistné ohne, prinášali sa obetné dary v podobe medoviny či chleba". Starí Slovania takýto dobový kar nazývali tryzna a praktizovali pri ňom rôzne karnevalové zvyky – okolo horiacich vatier na cintoríne tancovali v maskách, čím sa snažili zlé duše zastrašiť. Halloween, počas ktorého sa hlavne deti prezliekajú za rôzne strašidlá, tak nie je v našich končinách žiadnou novinkou.

Názov Halloween zaviedla protestantská cirkev v 16. storočí a je to skrátený výraz All Hallows' Eve. Svoje korene má v Írsku. Istý čas ho etnológovia spájali už so spomínaným keltským sviatkom Samhain, no do severskej krajiny sa mal dostať pôvodne z Ríma. Zvyk sa však opiera o židovskú tradíciu, nakoľko Židia počítajú začiatok dňa už predchádzajúcim západom slnka.

Odpradávna sa do vydlabaných tekvíc vyrezávali oči a nos a zapaľovali sa v nich sviečky. Svietiace tekvice v mysliach našich predkov splývali so strašidelnými svetlonosmi.
Foto: TASR - Roman Hanc


Charakteristickým halloweenskym symbolom je vydlabaná tekvica s otvormi v podobe tváre, zvnútra osvetlená sviečkou či kahancom, ktorá slúži ako lampáš. S jej vznikom sa spája zaujímavá povesť. Podľa írskeho folklóru bol Jack lenivý, ale lišiacky sedliak, ktorý okabátil a dolapil samotného diabla. Nakoniec ho prepustil za sľub, že jeho duša sa nikdy nedostane do pekla. O nejaký čas hriešnik Jack zomrel, do neba ho však nevzali a do pekla ho podľa dohody odmietol prijať diabol. Jack nariekal, že bez svetla nevie, kam sa má pohnúť a vtedy mu diabol dal žeravý uhlík z pekelného popola, ktorý nikdy nezhasne. Jack vydlabal pôvodne repu, dal do nej uhlík a vydal sa na nekonečné túlanie svetom hľadajúc miesto na spočinutie. Iná legenda hovorí, že írsky národ vyrezával do repy desivé tváre pripomínajúce lebky zosnulých a sviečka, ktorú vkladali dovnútra, mala nepokojné duše mŕtvych odohnať. Neskôr repu nahradila pôsobivejšie vyzerajúca tekvica.

V Mexiku slávia 1. novembra Všechsvätých ako Deň mŕtvych (Día de los muertos). V tento deň stavajú na hroboch svojich mŕtvych oltáriky, kam nosia sviečky, kvety, nápoje, jedlo, prípadne aj hračky.
Foto: TASR/AP


Halloween je akousi oslavou jesene, no predovšetkým ide o zblíženie živých a mŕtvych. "To, že Halloween je posledná šanca nespokojných duchov, aby si vybavili účty so živými, vraj vedia aj démoni, strigy a diabli – aj oni sa vyroja na svet, aby si v túto noc zašantili," píše sa v Encyklopédii hrôzy a strachu (2014).

Kresba besa v Puškinovom rukopise O popovi a jeho čeladínovi Baldovi.
Foto: wikipedia.org


Na sviatok Všetkých svätých a na Dušičky vychádzal zo skaly duch známy ako skalník. Podobal sa krkavcovi s trojitou hlavou, z ktorej mu sršal oheň.

Slovania však za najstrašnejšieho démona považovali najmä besa, ktorý bol zároveň synonymom zlého pohanského boha. Neskôr ho dokonca stotožňovali so samotným diablom či slovanským podsvetím náv, resp. náva. Bol to svet mocných príznačných bytostí, kde žili strigy, bosorky, upíri, vlkolaci, navky, sľubky, ale aj rusalky a mory.



Asi najznámejším upírskym revenantom sa stal legendárny Dracula. Na archívnej snímke dve rakvy na rumunskom hrade Vlada Tepeša pri príležitosti sviatku Halloween.
Foto: TASR/AP


Všetci títo slovanskí démoni zo záhrobia tvorili skupinu tzv. revenantov. Vznikli z ľudí, ktorí zomreli neprirodzenou, nečistou či násilnou smrťou. Ak duša po smrti nenašla svoj pokoj, vracala sa na tento svet. Mohli to byť teda duše samovrahov, obete nešťastí, zavraždení ľudia, šestonedieľky, nekrstenci, ale aj tí, čo nestihli niečo dokončiť, pretože ich prerušila nečakane smrť.

Podľa ústneho podania na cintoríne v obci Čajkov (okres Levice) počuť po nociach šepkanie ducha, ktorý sa pýta: "Kde položím, kde položím?" Má to byť hlas zlodeja, ktorý zaživa kradol vrecia s obilím a nestihol ich vrátiť späť. Teraz za trest musí po cintoríne prenášať nakradnuté vrecia.

Ilustračné foto.
Foto: TASR - Lukáš Grinaj


Cintoríny ako miesta posledného odpočinku oddávna vyvolávali v ľuďoch strach. Kým cez svätojánsku noc tam chodili mladé dievky trhať zázračné zeliny, počas novembrových driapačiek peria sa prekárali, ktorá si tam trúfne ísť sama aj o polnoci. A veru, raz sa jedna deva odvážne rozhodla zohnať akúsi byľ. Vybrala sa teda na cintorín a začala kopať. Rýľom si však zavadila o sukňu a čím viac kopala, tým ohnutejšia v chrbte zostala, až sa nemohla vyrovnať a pohnúť z miesta. Nazdávala sa, že to ju mŕtvi ťahajú pod zem. Dievčiny už dlho nebolo, a tak sa ju ostatné rozhodli vyhľadať. Keď však prišli na cmiter, telo dievčaťa už bolo bez duše. Umrela od strachu. Takýto prípad sa mal podľa ľudového rozprávania stať v Zemianskom Podhradí.

Na ilustračnej foto vlkodlak.
Foto: TASR - Lukáš Grinaj


Smrť odpradávna vyvolávala mnohé otázky v mysliach živých. Zaujímavé je, že je zobrazovaná vždy ako TÁ smrť. Bývala ňou zväčša vysoká chudá biela žena s akousi plachtou na hlave, malé dievča, kostra alebo smrť s kosou. Iba málokedy sa smrť stotožňovala s mužským pohlavím. Ale aj smrti, démonom či revenantom sa dalo uniknúť. Viete, prečo vdovy nosievali na pohreb čierny závoj? Aby vraj pomýlili mŕtveho. Aj to je totiž forma masky, ktorá pôvodne slúžila na to, aby duch neodhalil živého a aby mu nemohol ublížiť.

V Encyklopédii strachu a hrôzy sa ďalej píše, že "keď sa niekto preobliekol za čarodejnicu alebo inú mátohu, mohol dúfať, že duchovia si budú myslieť, že je jeden z nich. Väčšina ľudí však na túto pôvodnú myšlienku zabudla – halloweenske preobliekanie sa stalo príležitosťou preobliecť sa za postavy z hororových filmov alebo z rozprávkových kníh." Na Slovensku však naďalej pretrváva zvyk navštevovať vo Všechsvätých hroby, zapáliť sviečky a v modlitbe spomínať na zosnulých.

Ilustračné foto.
Foto: TASR/Oliver Ondráš


Z cintorínov presunieme sa do jaskýň a hradov. Viete, ktorý drak mal najviac hláv na svete? A vlastne, aký je rozdiel medzi jašterom, šarkanom a drakom? Odkiaľ tieto tvory pochádzali a čo všetko mohli zo seba chrliť? A verte či nie, nebol to len oheň. V nedeľu 6. novembra si v našom seriáli Slovenskí démoni a strašidlá povieme aj to, prečo v niektorých kultúrach boli draky posvätné a prečo ich, naopak, Európania považovali za hlúpe stvorenia.


Zdroje: Encyklopédia hrôzy a strachu, Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“, Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch