< sekcia Magazín

V múzeu v Tužine majú vernú repliku kostola sv. Jakuba

Ako dedinu storakých remesiel charakterizuje monografia obce Tužinu. Písomné dejiny sídla v Hornonitrianskej kotline siahajú do 14. storočia, v minulosti i dnes je späté s ťažbou zlata i pôvodným nemeckým obyvateľstvom. Kultúru karpatských Nemcov tam dnes dopĺňajú svojimi aktivitami i mladí, ktorí do obce priniesli okrem iného i peruánsku kuchyňu. Na snímke kostol sv. Jakuba. Archívna snímka. Foto: TASR - Radovan Stoklasa

Expozíciu múzea tvoria predmety života z minulosti, truhlice, skrine, ale i tkáčsky stav, náradie na prácu na statku, či historické dokumenty.

Tužina 14. novembra (TASR) - Maľovaná mapa z histórie obce i s menami niekdajších obyvateľov víta pri vstupe návštevníkov obecného múzea v Tužine (okres Prievidza). Otvorili ho pred dvoma rokmi a ponúka pohľad na dávny život v nemeckej obci, ktorá bola známa remeslami i zlatokopectvom. Jedným z exponátov je i verná kópia miestneho kostola sv. Jakuba, modelu nechýba interiér či maľby.

Múzeum sídli v pôvodnom dome v nemeckom štýle, ktorý postavili v roku 1905. Expozíciu tvoria svojpomocne zrekonštruované inštalované predmety najmä zo zbierky Kornélie Richterovej a ďalších obyvateľov obce. "Som rodáčka z Tužiny, naši rodičia tu bývali, ich rodičia taktiež," priblížila Richterová. Tužinčanka je i členkou miestneho karpatsko-nemeckého spolku, ktorý vznikol ešte v roku 1992.

Na archívnej snímke pohľad do obecného múzea.
Foto: TASR - Radovan Stoklasa


Expozíciu múzea tvoria predmety života z minulosti, truhlice, skrine, ale i tkáčsky stav, náradie na prácu na statku, či historické dokumenty. "Nájdu tu veci zo života z minulosti, nielen Nemcov, ale i Slovákov. Ľudia sa museli o svoje živobytie starať, väčšina žila z poľnohospodárstva, stavbárčiny," spomenula Richterová.



Nájsť jeden exponát, ktorý Tužinčanka podľa svojich slov najviac cení, nevie. "Cením si asi všetko. Jedna pani nám venovala sošku strážcu posledného mlynára, ochrancu mlynárov. Tá je veľmi vzácna, nie je celkom kompletná, ale je zrenovovaná," ozrejmila.

V múzeu nájdu návštevníci podľa Richterovej i oblečenie na oslavy, sviatky či svadby, na ktoré nosili ľudia kedysi kroje. "Šatstvo sa tak nemenilo ako teraz, bola s ním veľká práca. Šaty sa nedávali na vešiaky, lebo to bola kvalitná látka. Keď sa prišlo z kostola, vyprášilo sa, vyvetralo a pekne sa ukladalo do truhlíc, nemuselo sa ani žehliť," dodala.

Na archívnej snímke pohľad do obecného múzea.
Foto: TASR - Radovan Stoklasa


Peruánsku kuchyňu si pochvaľujú i miestni, dominuje v nej mäso a ryža


Domácu kuchyňu v Tužine (okres Prievidza) doplnila pred časom i tá z Peru. Tradičné jedlá z juhoamerického kontinentu doniesol do niekdajšieho nemeckého sídla na hornej Nitre slovensko-peruánsky pár, manželia Pariachi. Kuchyňu, v ktorej dominuje mäso a ryža, si miestni pochvaľujú.

Handlovská rodáčka Zuzana Pariachi sa dnes už so svojím peruánskym manželom Bekerom zoznámila cez sociálnu sieť, kde ju požiadal o priateľstvo. Mali podobné záujmy a obaja vtedy žili v Bratislave. V Tužine varia od konca minulého roka. "Ľudí z Ánd sme na Slovensku spoznali, keď v 90. rokoch hrávali pred obchodnými domami. Momentálne už tento trend nie je aktuálny, teraz začali Peruánci vyvážať kuchárov. Ich kuchyňa už dosiahla takú vysokú úroveň, že je hodnotená ako jedna z najlepších, alebo dokonca najlepšia na svete," spomenula Pariachi.

Na archívnej snímke starý mlyn, v ktorom dnes sídli peruánska reštaurácia.
Foto: TASR - Radovan Stoklasa


Peru je momentálne podľa nej považované za najlepší turistický gastronomický cieľ na svete, aj keď ešte nemá také meno ako mexická kuchyňa. "Pritom peruánska kuchyňa je oveľa rozmanitejšia, s pikantnosťou to nepreháňajú tak ako Mexičania, skoro vo všetkom je čili, ale je tak jemno spracované, že často ani nezistíte, že tam je nejaká pálivá chuť. Keď chcú niečo veľmi pálivé, papriku zajedajú k jedlu, alebo si ju nasypú navrch," priblížila.

V Peru je podľa Pariachi obrovský mix svetových kultúr tak, ako tomu je v Spojených štátoch amerických. "O Latinskej Amerike sa však nevie, že všetky národnosti, ktoré prišli do Spojených štátov, prišli i do Latinskej Ameriky. Nájdete tam Číňanov, Japoncov, Talianov, Francúzov, Nemcov, samozrejme Španielov. Všetci tam so sebou doniesli svoju gastronómiu a v Peru sa to úžasne premiešalo. Vytvorili na základe toho veľmi kvalitnú kuchyňu a s domácimi surovinami," ozrejmila.



Miestni rodinu privítali, na kuchyňu si však museli zvyknúť a chodia už pravidelne, i niekoľkokrát do týždňa. "Sú nadšení, že manžel hovorí pekne po slovensky, mám pocit, že ho pomaly berú ako miestneho maskota. Sme tu veľmi radi," poznamenala Pariachi.

Na archívnej snímke Peruánec Beker Pariachi varí tradičné jedlo v reštaurácii v starom mlyne.
Foto: TASR - Radovan Stoklasa


Tužinčania podľa nej až tak veľmi nevyhľadávajú exotické chute, no v mlyne, kde rodina pôsobí, varia tradičnú kuchyňu. Je založená na množstve mäsa, zelenine i ryži, ktorú Peruánci dávajú skoro ku všetkému. "Úžasné jedlo je 'ceviche', to treba ochutnať, aj keď je to surová ryba, ale je geniálne a pikantné. Ja osobne milujem najstaršie typy jedál, ktoré pochádzajú ešte z čias spred Kolumba, a to je 'rocro'. Je to akoby tekvicový prívarok z oranžovej tekvice so zeleninou a zemiakmi. 'Carapulcra' sú zase sušené zemiaky, lebo jedným zo spôsobov konzervácie zemiakov v Andách je práve ich sušenie," dodala.

Na archívnej snímke manželka Peruánca Bekera, Zuzana Pariachiová s dcérou.
Foto: TASR - Radovan Stoklasa


Obec trápi stav ciest a chodníkov, problémom je i chýbajúca kanalizácia


Zlá infraštruktúra trápi samosprávu Tužiny v okrese Prievidza. Nedostatok finančných prostriedkov obce s približne 1200 obyvateľmi, ako i rozhodnutia štátu sa podpísali aj pod skutočnosť, že nie je odkanalizovaná. Obec však dbá o životné prostredie, o verejnú zeleň sa nielen stará, ale ju i rozširuje.

"Kameňov úrazu je dosť v celej obci. V tejto fáze nás ťaží kanalizácia, pretože v predchádzajúcom období nás vyradili z aglomerácie. Ide o paradox, pretože sa u nás nachádza veľa prameňov vody, z ktorých zásobujeme Bojnice, Kanianku, Porubu, Lazany. Tieto pritom už kanalizáciu majú," posťažoval sa starosta Miroslav Dzina. Absencia kanalizácie podľa neho vplýva i na čistotu životného prostredia. Sám by bol podľa svojich slov veľmi rád, keby sa mu podarilo výstavbu kanalizácie zabezpečiť v nasledujúcom období.



"Veľkým problémom, nielen v našej obci, sú miestne komunikácie, na ktoré nikdy nevyjde žiaden projekt či fondy. Obec nemá na to, aby sa zo svojich prostriedkov dokázala o toto postarať. Uličky, ktoré postavili pred 50 alebo 60 rokmi, už nedokážeme z našich financií prestavať," priblížil ďalej starosta.

Komunikácie, ako i kanalizáciu označil Dzina za boj na dlhé trate. "Stále sa to spomína, stále sa o tom hovorí, ale keď už príde na lámanie chleba, nikdy nám nezostanú prostriedky na tieto nákladné veci, ktoré by sme nutne potrebovali," podotkol. Vodovod vybudovali ešte v akcii Z, neskôr ho prevzali vodárne, kde je i obec akcionárom. Ten je podľa slov starostu už starý a rovnako by potreboval rekonštrukciu. "To sú všetko veci, ktoré nás v krátkom čase dobehnú. Stále sa tvárime, že je všetko v poriadku. Ide však o základné veci, ktoré obyvateľstvo potrebuje," podčiarkol Dzina.

Obecná samospráva zabezpečila viacero rekonštrukcií svojho majetku, veľmi však dbá i na miestnu zeleň, o ktorú sa nielen stará, ale ju aj rozširuje. "Od môjho nástupu sa snažím, aby sme sa starali o zeleň. Dávame do poriadku veľa verejných miest, aby sa dali kosiť, obstrihávame stromy. Teraz robíme pri miestnom cintoríne parčík s chodníkom, aby sa tam ľudia lepšie cítili," ozrejmil starosta. Tým si podľa neho samospráva pletie i na seba bič, keďže sa o zeleň musí starať, na druhej strane je však na ňu pekný pohľad a obec tým prispieva k zdravému životnému prostrediu.

"Pochváliť sa môžeme i obecnými bytovkami, postavili sme 18 bytov, kde si teraz ľudia nažívajú. Sú tam i nedostatky, lebo sa tam žije druhý rok, stále sa tak objavia problémy, ktoré treba riešiť," doplnil Dzina.

Obec tiež kúpila starší dom, ktorý momentálne využíva ako zázemie pre zamestnancov na techniku, rovnako plánuje vybudovať zberný dvor. Zrekonštruovala i viacero miestností v kultúrnom dome, podarilo sa jej zrekonštruovať aj most na hornom konci, ktorý už bol v havarijnom stave. Vlani po povodniach tiež vyregulovala potok na najhoršom mieste v obci.