Keď sa povie „geopolitická dilema“, väčšine Slovákov sa asi vybavia diskusie o prináležitosti k Západu alebo Východu, prípadne obraz mosta medzi týmito dvomi civilizačnými celkami a ďalšími svetovými stranami. Stačí však prejsť cez Tatry a diskusia vyzerá úplne inak. Pre Varšavu dnes nie je otázkou, kam civilizačne patrí, odpoveď je jednoznačná - na západ. Dilema, ktorá dnes formuje poľskú domácu aj zahraničnú politiku, znie inak: má sa orientovať na západ, alebo ešte viac na západ? Inak povedané, má svoje ciele a priority zosúlaďovať viac s Európskou úniou, alebo so Spojenými štátmi?

Poľská zahraničná politika bola posledné desaťročia postavená na relatívne stabilnej rovnováhe. Bezpečnosť garantujú Spojené štáty, prosperitu zabezpečuje Európska únia. V Poľsku sa nachádza približne10.000 amerických vojakov a krajina je najväčším príjemcom eurofondov od svojho vstupu do Únie v roku 2004. Tento model mohol dobre fungovať, pretože medzi oboma piliermi neexistoval zásadný konflikt ani výrazne protichodné záujmy. Byť proeurópsky a proamerický zároveň nebolo vnímané ako protirečenie, ale ako prirodzený stav naprieč celým politickým spektrom.

Ani vlády Práva a spravodlivosti sa napriek viacerým konfliktom s Bruselom neprofilovali ako protieurópske. Strana neusilovala o odchod z európskeho projektu, naopak, v niektorých oblastiach zaujímala ešte integračnejšie pozície než dnešná vláda. Predseda strany Jaroslaw Kaczyňski napríklad viackrát vyzval na vytvorenie európskej armády a vlády PiS držali líniu Európskej komisie aj v niektorých témach, v ktorých sa kabinet Donalda Tuska stavia proti Bruselu. Spor tak nebol o to, či byť v jednotnej Európe, ale akým spôsobom v nej presadzovať poľské záujmy, resp. ako má vyzerať.

Západ prestáva pôsobiť ako jednotný blok
Táto európsko-americká rovnováha však v posledných mesiacoch čelí rastúcemu tlaku. Západ, na ktorý sa Poľsko dlhodobo spoliehalo, prestáva pôsobiť ako jednotný blok. Spojené štáty čoraz otvorenejšie presadzujú vlastné priority a tlačia európskych spojencov k väčšej samostatnosti, zatiaľ čo Európa reaguje opatrnejšie a snaží sa vyhnúť priamemu zapájaniu do globálnych konfliktov. Pre krajinu, ktorá je v bezpečnosti závislá od USA a zároveň ekonomicky a politicky ukotvená v EÚ, to vytvára napätie, ktoré sa čoraz častejšie premieta do konkrétnych politických sporov.

Jedným z najvýraznejších príkladov je vojna na Blízkom východe a tlak Washingtonu na európskych spojencov, aby sa do nej zapojili. Administratíva Donalda Trumpa opakovane naznačila, že Európa by mala pomôcť napríklad s odblokovaním Hormuzského prielivu, kľúčového pre svetové dodávky energií. Šéf kancelárie pre zahraničnú politiku poľského prezidenta Marcin Przydacz v tomto kontexte zdôraznil, že hoci Poľsko by sa do operácie nemalo priamo zapojiť, európski spojenci s potrebnými kapacitami by mali USA podporiť, a to nielen vo vlastnom záujme, napríklad kvôli cenám energií, ale aj v mene euroatlantickej solidarity. Zároveň varoval, že ak Európa nechá Američanov riešiť krízu samostatne, môže sa to v budúcnosti obrátiť proti nej. Premiér Donald Tusk na to reagoval ostro a vyhlásil, že nedovolí zatiahnuť Poľsko do vojny na Blízkom východe a prezidentovmu okoliu odkázal, že by sa im zišlo vedro studenej vody na hlavu. Môže sa zdať, že v prebiehajúcej diskusii nejde len o konkrétnu operáciu, ale aj o chápanie podstaty poľsko-americkáho spojenectva. Pripomeňme, že v rokoch 2003-2008 malo Poľsko vlastnú okupačnú zónu v Iraku.

Európska obrana
Ešte zreteľnejšie sa dilema ukázala v otázke spoločného európskeho financovania obranných projektov. Program SAFE, ktorý na Slovensku vzbudil skôr odborné diskusie o spôsobe využitia spoločnej európskej pôžičky, v Poľsku spustil ostrý politický konflikt. Okolie prezidenta Karola Nawrockého argumentovalo, že projekt pod zámienkou posilňovania európskej obrany v skutočnosti oslabuje transatlantické väzby a môže obmedziť prístup Poľska k pokročilým americkým technológiám. Kritici varovali aj pred tým, že by mohol slúžiť ako nástroj tlaku Bruselu na členské štáty. Vláda Donalda Tuska naopak tvrdila, že ide o doplnok, nie alternatívu k spolupráci s USA, a že jeho blokovanie predstavuje bezpečnostné riziko. Opozícii z PiS zároveň pripomínal, že kým bola pri moci, podporovala jeho schválenie. Diskusia napokon vyústila do prezidentského veta zákona o implementácii SAFE, v dôsledku čoho musí vláda hľadať alternatívne mechanizmy, ako prostriedky z európskej pôžičky čerpať. Téma rozdelila aj spoločnosť a podľa marcového prieskumu agentúry IBRiS podporovalo pozíciu vlády 47 percent respondentov, zatiaľ čo 44 percent stálo na strane prezidenta.

Prejavom tejto dilemy sú aj konkrétne interakcie medzi americkou diplomaciou a poľskými politikmi. Veľvyslanec USA v Poľsku Tom Rose sa vo februári dostal do verejného konfliktu s predsedom Sejmu a koaličnej Ľavice Wlodzimierzom Czarzastým, ktorý kritizoval politiku Donalda Trumpa, pričom spor prerástol až do prerušenia priamych kontaktov s ním zo strany ambasády. Zároveň však iný líder tej istej koalície, minister obrany a podpredseda vlády Wladyslaw Kosiniak-Kamysz, aktívne prehlbuje vojenskú spoluprácu s USA a snaží sa o posilnenie americkej prítomnosti v krajine.

Záverom
V tejto situácii sa pri zdanlivo technokratických otázkach, ako je rozhodnutie o nákupe zbraní, oveľa intenzívnejšie vníma geopolitický signál, ktorý také, či onaké rozhodnutie dáva. Pre krajinu, ktorá je naviazaná na oba piliere, ide o nepríjemnú pozíciu. Zatiaľ ju rieši neformálnym balansovaním, v ktorom prezident Nawrocki, ktorému do paláca pomohla aj verejná podpora Donalda Trumpa, udržiava dobré vzťahy s USA a napomáha ich prítomnosť v Európe a vláda premiéra Donalda Tuska, niekdajšieho predsedu Európskej rady, sa sústreďuje na držanie Poľska v hlavnom prúde európskej politiky a zároveň držanie tohto prúdu v spojenectve s USA.

Zdá sa, že Poľsko sa v tejto situácii, v priestore, kde sa samotný Západ prestáva správať ako jednotný blok, nesnaží riešiť dilemu výberom jednej strany, ale jej manažovaním. Inými slovami: Poľsko sa nesnaží vybrať medzi Európou a Amerikou, ale skôr udržať ich čo najviac pokope. Ak sa to Poľsku podarí, môže sa to stať jedným z jeho najväčších príspevkov k stabilite nášho regiónu.