Kým parlamentný výbor pre nezlučiteľnosť rozhodne o treste pre svoju šéfku V. Remišovú za to, že minister obrany R. Kaliňák porušil zákon, možno sa venovať inej, ale predsa len súvisiacej záležitosti – spôsobu, akým si vládna koalícia dokáže poradiť s návrhmi na vyslovenie nedôvery či už vláde alebo jej jednotlivým členom.

Napokon, ani včera a dnes sa nekonala parlamentná schôdza s návrhom na odvolanie R. Kaliňáka, keďže poslanom vládnej koalície zrejme ich česť, svedomie a vedomie – ako aj záujmy občanov, v prospech ktorých sľúbili pracovať – nedovolili sa na schôdzi zúčastniť. Podobne ako vo viacerých predchádzajúcich prípadoch.

Nemajú totiž naozaj žiadny dôvod, aby sa na schôdzach s návrhmi na vyslovenie nedôvery ich straníckym alebo koaličným kolegom zúčastnili, naopak, majú veľa dôvodov, prečo ich ignorovať. Vláda aj členovia vlády sú síce za výkon svojej funkcie zodpovední parlamentu, ale to je iba napísané na papieri alebo kým sa koalícia nerozpadne.

Také sú v krajine pod Tatrami politické spôsoby a kultúra. Súčasné volebné obdobie sa však v tejto súvislosti vymyká tým predošlým, a to najmä v intenzite porušovania pravidiel. Až tak, že na súčasnej schôdzi ležia až štyri návrhy na vyslovenie nedôvery, hoci boli podané v rôznom období spolu so žiadosťou o zvolanie schôdze, ktorá v takom prípade musí byť zvolaná do siedmych dní od podania návrhu. Zvolané aj boli, ale poslanci vládnej koalície sa ich nezúčastnili a tak boli návrhy posunované zo schôdze na schôdzu ako železničné vagóny na stanici a nekonali sa už niekoľko dlhých mesiacov. Spoliehať sa pritom na to, že aj tieto návrhy skončia podobne ako v prípade ministerky Z. Dolinkovej, ktorá opustila funkciu skôr ako k rokovaniu o návrhu na jej odvolanie prišlo, sa ani nepatrí a ani nedá.

A hoci sa to nemusí každému zdať, súvisí to aj s politickou a vecnou prácou mimovládnych strán v parlamente. Tie nahlas hutujú o tom, ako vládu vymeniť a zabezpečiť lepší život ľuďom, vrátane ich práv, pričom však nie sú schopné sa domáhať práv vlastných. Už dávno totiž mohli a mali požiadať Ústavný súd, aby rozhodol ako to v danom prípade je, má a musí byť. Možno sa necítia komfortne, keďže k zneváženiu daného inštitútu prispeli výraznou mierou – stačí si spomenúť ako chceli vysloviť nedôveru členovi vlády, hoci ju ešte nemal, ako „stratili“ podpisy cestou do podateľne, a tak predseda parlamentu nemohol schôdzu na ich požiadanie zvolať, či na opakované predkladanie a stiahnutie návrhov na odvolanie vlády alebo jej člena.

Že takéto chaotické situácie vyvolávala hlavne strana Progresívne Slovensko – návrh na odvolanie ministra vnútra a jeho stiahnutie – a jej predseda M. Šimečka osobne – návrh na odvolanie vlády a jeho stiahnutie – je z pohľadu počtov jej poslancov prirodzené. Z pohľadu vecného aj politického však ide iba o jedno – o neschopnosť, spojenú s nedôveryhodnosťou. A keďže v politike tiež všetko so všetkým súvisí, aj preto je dnes možné, že za skutok ministra R. Kaliňáka má byť potrestaná poslankyňa, šéfka výboru, ktorý má v náplni práce ho kontrolovať. Nová doba.