Prvé dva roky štvrtej vlády premiéra R. Fica boli väčšinou hodnotené viac negatívne ako pozitívne. Presnejšie, pozitívne ich hodnotili zväčša len samotní členovia vlády. Ťažko proti tomu namietať, keďže situácia nie je vôbec dobrá a vyhliadky na budúci rok predpovedajú, že bude ešte horšia. Napokon, dôsledky pocíti každý, lebo v krajine okrem vlády, parlamentu a inštitúcií, ktoré má vládna koalícia pod kontrolou, nefunguje takmer nič. A ani to, čo funguje, teda inštitúcie pod kontrolou vlády, nefunguje dobre.

Isto, nie všetko možno zvaliť na (ne)schopnosť vlády, keďže situácia je podobná v celej Európe, nehovoriac o zvyšku sveta, v mnohých krajinách je to na rozdiel od Slovenska buď zlé alebo veľmi zlé.

Najväčším úspechom vládnej koalície je, že má aj po dvoch rokoch väčšinovú podporu v parlamente – 79 žetónov. A skutočnosť, že jej nehrozí pád. Samozrejme, čo bude o rok, nevie nikto, ale momentálne je to tak. Kruciálna otázka preto znie, aká je voči súčasnej vláde alternatíva. Či vôbec existuje a ak áno, aká je jej akcieschopnosť a aké sú jej hlavné témy, lebo iba heslo, že chce vymeniť vládu, nestačí.

Čerstvú odpoveď ponúka dianie na poslednej parlamentnej schôdzi, na ktorej vládna koalícia schválila viacero dôležitých zákonov – z hľadiska vecného najmä rozpočet, z hľadiska politického napríklad zákon o hazarde. Pri oboch prišlo k zaujímavým udalostiam, ktoré však zostali zväčša nepovšimnuté. Hoci ich výpovedná hodnota vzhľadom na (ne)existenciu alternatívy voči vláde je značná.

Prípad rozpočet
Pri rokovaní parlamentu o návrhu zákona o štátnom rozpočte bol schválený návrh koaličného poslanca M. Saloňa v nasledovnom znení: „V mene troch poslaneckých klubov za strany SMER, HLAS a SNS navrhujem, aby sa dnes a zajtra (15. a 16. 10. 2025 – pozn. aut.) rokovalo aj po 20. hodine a to najviac do 24. hodiny. S tým, že ak sa rozprava o prerokovanom vládnom návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2026 skončí medzi 20. a 24. hodinou, o ďalších bodoch ministra financií sa začne rokovať až na ďalší deň od 9. hodiny.“

Prvý uvedený deň trvala rozprava o rozpočte do polnoci. Druhý deň sa však skončila pred 20. hodinou, a preto parlament v rámci schváleného citovaného návrhu pokračoval v rokovaní o ďalších návrhoch zákonov. Na veľké prekvapenie mimovládnych poslancov. Vládne návrhy v danom čase prechádzali ako nôž maslom, keďže mimovládni poslanci neboli pripravení a vedeli zareagovať až pri návrhoch o školských zákonoch. Debatu o nich už dokázali natiahnuť aj na ďalší deň.

Kľúčové boli dva vstupy predsedajúceho schôdze krátko pred ukončením rozpravy o rozpočte. Prvý: "Pán, pán poslanec Vančo ďalší do rozpravy, nie je. Pani poslankyňa Jurík tu nie je. Pán poslanec Hlina tu nie je, pán poslanec Danko nie je. Pán poslanec Majerský Milan tu nie je znova. Takže vypadáva definitívne z hry. Pán poslanec Janckulík tu nie je, pán poslanec Čaučík tiež tu nie je. Končí pani Bajo Holečková, poslankyňa nie je, končí. Pani poslankyňa Luščíková tu nie je, koniec. Pán poslanec Krátky tu nie a tu ste. Pardon som vás nečakal v tých radoch, nech sa páči.“. A druhý, o pár minút neskôr: „Ďalším vystupujúcim v rozprave by mala byť pani poslankyňa Števulová. Nie je v sále a keďže už raz prepadla, stráca možnosť vystúpiť. Ďalší pán poslanec Bužo. Tiež nie je v sále, platí rovnaké pravidlo, stráca možnosť vystúpiť. Pán poslanec Vančo. Tiež nie je v sále, stráca možnosť vystúpiť. Pani poslankyňa Jurík stráca možnosť vystúpiť. Pán poslanec Hlina, nie je v sále, stráca možnosť vystúpiť. Pán poslanec Tankó. Stráca možnosť vystúpiť. Vyhlasujem rozpravu za skončenú.“

Teda žiadne násilné ukončovanie či skracovanie rozpravy, ale nedisciplinovanosť mimovládnych poslancov, ktorí na rozdiel od vládnych poslancov neboli v práci.

Prípad hazard
Návrh zákona z dielne ministra R. Huliaka – nominanta Smeru-SD – poukázal na inú časť práce mimovládnych poslancov ako ich absenciu na rokovaní. V tomto prípade v práci boli, otázne je, akými pozmeňujúcimi návrhmi sa do debaty zapojili. Obzvlášť poslanci KDH, ktorí patrili k najhlasnejším kritikom návrhu. A tak dali pozmeňujúci návrh, ktorým navrhli premenovať súčasný názov ministerstva na Ministerstvo hazardu. Čo bola vskutku zásadná pripomienka.

No. Podobných príkladov, ako sa politika nemá a nedá robiť, je habadej. Nehovoriac o tom, že mimovládne strany nie sú schopné ani brániť a obhajovať vlastné práva – práva parlamentnej menšiny. Nechajú sa čičíkať vládnou koalíciou, že jej postupy a kroky sú v súlade s Ústavou, hoci očividne také nie sú. Opäť príklad z poslednej parlamentnej schôdze – jeho predseda R. Raši odmietol zvolať schôdzu k tajnej službe s odôvodnením, že tento bod je už zaradený do programu schôdze. Skončilo to ako vždy – jeho neprerokovaním. Istým prekvapením však je, že všetci sú spokojní – vládni poslanci s tým, ako sa nepríjemnej témy zbavili a mimovládni s tým, že sa síce snažili, ale moc ich vraj opäť prevalcovala a môžu iba kričať a protestovať. Aby napísali podanie na Ústavný súd ich nenapadlo rovnako ako ich to nenapadlo napríklad ani pri odsúvaní ich návrhov na vyslovenie nedôvery ministrom či vláde ako celku.

Nezostáva iné ako zopakovať, že moc neleží na ulici, ale v parlamente. Inými slovami, netreba si veľmi všímať kroky a postupy vládnej koalície – iné ako doteraz nebudú – ale treba si všímať akú politiku robia mimovládne strany. Ešte inak, netreba ani hodnotiť (ne)činnosť vlády, dôsledky vládnutia beztak pocíti skôr či neskôr každý, ale treba sa viac sústrediť na (ne)činnosť mimovládnych strán ako alternatívy k vláde.

Aj preto, lebo samotná vláda alternatívu potrebuje, inak upadá a krajina upadá spolu s ňou. Faktom zostáva, že ak alternatíva – nie papierová, ale skutočná – neexistuje, upadá rýchlejšie.