Nebolo ťažké predpokladať, že parlament bude o návrhu zákona o štátnom rozpočte rokovať aj pod rúškom tmy. Čiže v noci. Ide už takpovediac o konštantné riešenie, keď je pre vládnu koalíciu téma nepríjemná a diskusiu tak treba zahatať. A keď sa to urobiť nedá, lebo zákon očividne a nespochybniteľne hovorí inak – rozpravu o návrhu zákona o štátnom rozpočte nemožno skrátiť – koalícia pristúpi k inej taktike. Od nevidím do nevidím, ako sa tomu ľudovo hovorí.

Bolo iba otázkou času, kedy vládna koalícia s takýmto návrhom príde a kedy ho schváli. Stalo sa tak už na druhý deň rokovania a dôvod je prostý – čím skôr sa návrhu zbaviť a premeniť ho na zákon, o ktorom sa už debatovať nebude. Lebo zákon. Vládna koalícia sa tentoraz poistila už vopred – má už súhlas prezidenta, že ho podpíše. S tým úzko súvisí aj výrok premiéra R. Fica na straníckom stretnutí, kde o. i. vyhlásil, že hoci neexistujú žiadne dôvody na predčasné parlamentné voľby, „jedným zo základných predpokladov takéhoto stabilného scenára je schválenie štátneho rozpočtu na rok 2026.“. Inými slovami poslancom vládnej koalície odkázal – nad rozpočtom nemudrujte, ale ho schváľte. A čím skôr, tým lepšie.

K situácii teda prispel aj prezident P. Pellegrini verejným oznámením, že je pripravený podpísať návrh štátneho rozpočtu na budúci rok, ak nebude mať výrazné zmeny. Nie je prekvapením, že zákon podpíše, skôr spôsob ako to oznámil. Doteraz sa nestalo, aby prezident zákon o štátnom rozpočte nepodpísal, hoci viacerí mali voči nemu kritické výhrady, prezidentka Z. Čaputová aj ústavné. Napriek tomu zákon podpísali. Z jednoduchého dôvodu – politického.

Rozpočtové provizórium je patália, ale za istých okolností môže byť pre vládnu koalíciu predsa len dočasne výhodnejšie. Čo je tiež hlavný dôvod, prečo prezidenti nechcú strkať hlavu do koaličnej slučky.

Rokovanie o návrhu zákona o štátnom rozpočte – tzv. zákona roku – je ako z učebnice súčasnej sociálnej demokracie: ráno, na obed, večer aj v noci. Zároveň vidno, že parlament sa tým akoby zjednotil, keďže na rokovaní chýbajú nielen poslanci vládnych, ale aj mimovládnych strán. Pričom platí, že vládni poslanci na rokovaní byť nemusia, ale musia byť na hlasovaní. Pri mimovládnych poslancoch je to naopak.

Prirodzene, či sa mimovládne strany budú správať ako možná reálna alternatíva k vládnej moci alebo ako jej opäť iba poslúžia, záleží iba od nich. Faktom zostáva, že rokovanie o štátnom rozpočte je časom, kedy vládna väčšina nemôže a nedokáže uplatniť moc v parlamente spôsobom, že navrhne a schváli skrátenie rozpravy. To, ako dlho bude rokovanie trvať, preto záleží iba a len na taktike a spolupráci mimovládnych poslancov.