V tichosti uplynuli dva roky od parlamentných volieb. Pre niekoho je to už, pre iného zase až. Kruciálna otázka však znie, či sa žije ľuďom v krajine lepšie alebo horšie ako v predchádzajúcom volebnom období a odpoveď je naporúdzi – ako komu.

Polčas vládnutia býva dôležitým medzníkom – už je evidentné a neodškriepiteľné, kam vláda smeruje a rovnako je evidentné a neodškriepiteľné, v akej kondícii sú mimovládne strany, ktoré ju chcú v ďalšom volebnom období vymeniť. Akurát, že chcieť je jedna vec a môcť iná.

Zásadná vec v polčase volebného obdobia je politické zistenie či potvrdenie toho, kto je kto a o čo mu ide. V akom stave je spoločnosť, ako sú rešpektované základné práva a slobody ľudí, ako sociálni demokrati, ktorí aktuálne konzumujú moc, dokážu budovať sociálny štát, vrátane ochrany rôznych menšín, teda slabších. Jednoducho povedané, ako je na tom krajina zvnútra aj zvonku.

Slušne povedané nedobre. Dôvody sa síce rôznia, ale pre lepší život ľudí je to nepodstatné. Je nepodstatné, či krajinu dostali do nedobrej ekonomickej, sociálnej a politickej situácie politici v minulom volebnom období alebo politici vo volebnom období súčasnom. Väčšina voličov si pred dvomi rokmi myslela, že vinní sú politici z minulosti, a preto volili a zvolili iných. Treba však pripomenúť, že vládna koalícia v minulom volebnom období robila naozaj všetko preto – ba ešte viac - aby sa tak stalo.

Minulé volebné obdobie bolo z politického hľadiska vôbec najhorším od vzniku Slovenska – vystriedali sa počas neho až tri vlády, pričom prvá z nich mala k dispozícii najvyššiu ústavnú väčšinu poslancov v histórii krajiny. To sa nedalo pokaziť, a predsa to dokázali.

Základnou otázkou v každej demokratickej krajine je, ako a kým je kontrolovaná moc a aká jej k nej alternatíva. V polovici volebného obdobia možno konštatovať, že v tomto ohľade má Slovensko viac 50 odtieňov sivej. Alternatíva však existuje vždy, ide iba o to, aká je viditeľná, presvedčivá a zmysluplná. A hoci to bude znieť čudne, alternatívu k moci potrebuje aj samotná vládna moc. Príklad je naporúdzi – každý vie, že vedúci súčasnej vládnej moci má plán, ale nikto nevie, aký plán má alternatíva. Lebo iba kričať, kritizovať a komentovať kroky moci nestačí – to nie je alternatíva, ale karikatúra alternatívy.

Povedané jednou vetou - polčas volebného obdobia je z politického uhla pohľadu dôležitejší viac, ako sa iba zdá. Aj preto to ticho, ktoré si málokto všíma, tak naliehavo kričí.

K poznámke pod čiarou patrí, že zúfať netreba – bude aj horšie. A najhoršie, ak do roka a do dňa mimovládne strany nepochopia situáciu a nedokážu alternatívu spoločnosti nielen predstaviť, ale ani realizovať. Aj keď ju možno nová generácia politikov nepotrebuje, isté je, že ju potrebuje spoločnosť.