Politika na Slovensku nie je žiadne veľké umenie, aj keď v nej umeleckých výkonov býva ako maku. A v rôznych žánroch – niekedy ide o komédiu, inokedy tragédiu, sem-tam veselohru, ale najčastejšie to býva fraška, ktorá je zrejme najobľúbenejším žánrom politikov. Všetkých, teda bez rozdielu a bez ohľadu na stranícke tričko. A niekedy politickí herci dokážu zahrať počas jedného predstavenia aj všetko naraz – príkladom môže byť nedávna slávnosť v prezidentskom paláci.

Obsadenie bolo veľkolepé a o jednotlivých aktéroch by bolo možné poukladať vedľa seba ešte veľa písmeniek. To však nateraz netreba: hoci námet hry znel dramaticky – obranyschopnosť krajiny pod Tatrami – samotná hra bola očividne a od počiatku fraškou. Za poznámku iba stojí, že výkon politických hercov bol naozaj nevšedný a to tak zo strany predstaviteľov strán vládnych, ako aj mimovládnych. Opozícia pri stole nebola z jednoduchého dôvodu – lebo neexistuje.

Priebeh hry nebol a ani nie je zaujímavý, napokon, politické nuansy, narážky a finty nebavia každého. Zaujímavá bola až klaňačka, kedy sa aj ukázalo, kto najlepšie odohral svoju úlohu. A žiadne prekvapenie sa nekonalo - bol to opäť premiér R. Fico. Ale po poradí, keďže hierarchiu treba rešpektovať – prezident P. Pellegrini zožal potlesk ako prvý a to nielen preto, lebo sa dostavil každý, koho na predstavenie pozval. Ale najmä preto, lebo sa mu úspešne podarilo rozdeliť mimovládne strany.

Jednu z nich totiž nepozval vôbec– možno z obavy, aby hra neskĺzla do komédie – a ostatné to prijali a odsúhlasili. Veď káva a koláčiky vždy dobre padnú a prostredie paláca je pekné. Navyše, počet predsedov strán zostal zachovaný, keďže P. Pellegrini neúčinkoval iba ako prezident, ale tiež ako úradujúci čestný predseda koaličnej strany Hlas-SD.

Keďže predsedu parlamentu prezident do paláca nepozval, druhý v poradí sa klaňal premiér R. Fico. Mal za čo, keďže po tomto predstavení už môže prednášať všade po svete, že to, čo hlása – napríklad o Ukrajine a Rusku, ale nielen to – hlása aj s podporou mimovládnych strán. Že je na tom zhoda naprieč celým politickým spektrom a že ho podporuje celý parlament s výnimkou jedného hnutia, ktoré je však extrémistické a s ktorým nechce mať nikto nič spoločné – ani prezident, ani vláda a ani ostatné parlamentné politické strany.

No a napokon sa klaňali predsedovia troch mimovládnych strán – M. Šimečka, B. Gröhling a M. Majerský – ale až tak, že pritom pred P. Pellegrinim aj R. Ficom popadali na kolená. Prinajmenej, ale tvrdiť, že padli až na tvár, zatiaľ nemožno. Nezískali totiž z tohto politického predstavenia nič, poslúžili hlavným predstaviteľom iba ako užitoční predsedovia či kulisy. Majú spoločnú fotografiu s prezidentom a premiérom a to im nielen stačí, ale aj musí stačiť, na viac jednoducho momentálne nemajú.

Prirodzene, záleží od uhla pohľadu, či uvedené predstavenie bolo drámou, fraškou alebo niečím iným. Isté, je, že to nebolo žiadne sci-fi, pretože starí politickí harcovníci dokázali opäť pozametať s novou generáciou politikov aj napriek tomu, že tí plánovali opak. Povedané štyrmi slovami – dopadlo to ako vždy.