Quantcast
< sekcia Publicistika

Komentár J. Šmihulu: Putinov vabank

Foto: Teraz.sk

Ján Šmihula komentuje rusko-ukrajinský konflikt.

Takmer osem desiatok rokov je svet bez vojnovej apokalypsy, avšak od skončenia druhej svetovej vojny k nej nebol nikdy tak blízko, ako práve teraz. Ruský prezident Vladimir Putin priviedol spustením vojenskej operácie proti Ukrajine, ktorú začal dnes nadránom, starý kontinent na pokraj veľkej vojny. Nepochopiteľné a nepredstaviteľné, šokujúce i poburujúce. Ako sa mohla Európa v 21. storočí ocitnúť na takomto rázcestí, kde hľadať príčiny?

Varovný prst zdvihol Vladimir Putin už vo februári 2007 na medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v Mníchove. Západ po rozpade Sovietskeho zväzu upadol do falošného sebaklamu, že Rusko, ktoré prehralo studenú vojnu, prestalo byť veľmocou. Na spomínanej konferencii hovoril šéf Kremľa o nutnosti prekonať jednopolárny svet a rozvíjať mnohostrannú spoluprácu, keď popredným svetovým politikom i štátnikom pripomenul, že Rusko je tu, má svoje záujmy a nebude sa nezúčastnene pozerať na rozmiestňovanie figúrok na šachovnici svetovej politiky.

Ďalší Putinov prejav, o ktorom sa bude ešte dlho diskutovať a ktorým prepísal na svoj obraz dejiny, zaznel v pondelok večer. Bol krutý svojou otvorenosťou a bezcitný i nemilosrdný voči Ukrajine, ktorej odoprel právo na existenciu, tvrdiac, že Ukrajina je pre neho vlastne iba historický omyl vytvorený boľševikmi. Toto vystúpenie pôsobilo ako mrazivý závan dávnych čias a neveštilo nič dobré.

Takmer desať rokov som od roku 1990 prežil v Rusku, či už ako zahraničný spravodajca rozhlasu alebo ako diplomat. O to viac som sa snažil pochopiť terajšie kroky Vladimira Putina, s ktorým som mal možnosť stretnúť sa a takmer hodinu rozprávať. Išlo o rozhovor pred rusko-americkým summitom Putin-Bush, ktorý sa konal koncom februára 2005 v Bratislave. Okrem iného vtedy v interview povedal: „Vždy to musí byť dialóg priateľov a na takýto dialóg sme pripravení.“ V akom príkrom rozpore sú tieto slová s realitou dnešných dní.

V súvislosti so začatím vojenskej operácie proti Ukrajine sa mi v mysli vynorili spomienky na pochody státisícov ľudí, ktorí v rámci podujatia Nesmrteľný pluk (Bessmertnyj polk) išli v Deň víťazstva nad fašizmom ulicami Moskvy. Za zvukov frontovej hudby kráčali mlčky, držiac v rukách portréty veteránov - rodinných príslušníkov, ktorí padli vo Veľkej vlasteneckej vojne. V bývalom Sovietskom zväze vari niet rodiny, ktorú by takáto tragédia nepostihla. Pomyslel som si: Títo ľudia by chceli opäť zažiť útrapy vojnových hrôz? Žiaľ, práve tí, ktorí kráčali na čele tohto nekončiaceho sa sprievodu nás teraz priviedli na pokraj veľkej vojny, držiac namiesto portrétov veteránov, bojovú zástavu. Toho, čoho sa svet najviac obával sa naplnilo, to, čo sme si mysleli, že patrí už len do učebníc dejepisu sa odvíja v reálnom čase.

Vladimir Putin rozohral začatím vojenskej agresie proti Ukrajine mimoriadne nebezpečný vabank, prekročiac všetky červené línie. Ako teraz vidieť, išlo zrejme o chladnokrvný kalkul: uznanie nezávislosti samozvaných republík, Doneckej a Luhanskej ležiacich na východe Ukrajiny, ich vodcovia vzápätí požiadajú Moskvu o vojenskú „pomoc“ a tá im ju promptne poskytne. Mrazivé! Kde sa ruskí vojaci zastavia, kam až pôjdu, uspokojí sa Moskva „len“ s východom Ukrajiny respektíve s celou krajinou? Terajší vládca Kremľa koná v intenciách panovania cára Alexandra III., ktorý vravel, že Rusko má len dvoch spojencov - armádu a flotilu. Lenže teraz nežijeme v 19. storočí...