< sekcia SERIÁL: Slovenskí démoni a strašidlá

Táto bytosť pchala ľuďom obrovské ňadrá do úst, až kým ich nezadusila

Ilustračné foto. Foto: TASR

Niektoré lesné bytosti po západe slnka kradli šestonedieľkam životaschopných novorodencov a pokúšali sa ich vymeniť za svoje škaredé choré a večne pažravé deti. Ochrániť ich mohol kvet zvončeka.

Bratislava 27. novembra (Teraz.sk) - Mýtických drakov, ktorí žijú nielen v jaskyniach, ale aj v horách, sme si už spomínali. V lesnom prostredí však žilo viacero tajomných bytostí. A niektoré by ste rozhodne nechceli stretnúť.

Mnohé kultúry sveta si vybájili príbehy o obroch. O obrovských ľuďoch, ktorí disponovali mimoriadnou silou. Grécka mytológia pozná Titanov - synov matky zeme Gaie a boha Urana. Aj Amerika má svojho legendárneho siláka - bol ním Paul Bunyan. Keď sa narodil, tak ho muselo priniesť päť bocianov, a práve on mal úderom sekery do zeme vytvoriť svetoznámy Grand Canyon. Írsky obor menom Finn McCool mal zas vytvoriť ostrov Man, ale aj prepojiť Obrím chodníkom Írsko a Škótsko.



Obri svoju mohutnosť považovali za veľkú výhodu, čo sa im však mohlo aj vypomstiť. Tak to bolo aj v prípade biblického Goliáša z Gatu, ktorého porazil drobný David. Ten mu trafil prakom kameň rovno do čela a obor na mieste padol mŕtvy. Napokon mu ešte odťal hlavu jeho vlastným mečom.

Aj na našom území sa v minulosti občas našli obrovské kosti, čo vytvorilo príbehy o mohutných ľuďoch. V slovenskom folklóre sa najviac preslávil obor Lomidrevo. Matka ho porodila vo veku deväťdesat rokov a ďalších jedenásť ho ešte pridájala.



Pri Záskalí na Orave sa zas nachádza vŕba, do ktorej je zakliaty obor, a preto sa k nej nik nepribližuje. Svojich obrov má vraj aj Zemianske Podhradie. Lokalita bola archeologicky bohatá na rôzne železné predmety, a tak si ľudia vymysleli príbehy o tom, že patrili kedysi dávno mocným obrom.

A viete, prečo je Kriváň krivý? Bol za tým súboj obrov. Jeden z nich sa rozhodol pokoriť obrovitánsky končiar. Toľko po ňom dupal, až sa z neho polovica odvalila - to mu odpadla z hlavy kráľovská koruna. Obor ju však pohŕdavo odhodil, a tak sa končiar naklonil na jednu stranu, až sa jeho vyzývateľ skotúľal do priepasti. Ľudia krivý vrch nazvali Kriváňom.

Ilustračné foto.
Foto: TASR


Jednou z najčudesnejších démonických bytostí, ktorú by sme mohli priradiť k obrom, patrí grgalica. Patrí ešte k staroslovanským animistickým kultom zosobňujúcim prírodné zákony a sily. V susedných Čechách bol jej obdobou hejkal, inde si ju zamieňali s démonickou Runou či lesným démonom bogynka.

V okolí Zvolena ju podľa knihy Na krížnych cestách opisovali takto: "Nohy mala ako mosúre a čierne ako uhoľ, ruky ako lopaty, driek taký hrubý ako dobrý sud, plecia široké ako posteľ, a hlava na nich ako mýtovnica, v hlave oči ako taniere, a vlasy bez rozdielu rozstrapatené viseli jej z hlavy až po pás, a prsníky mala cez plecia prevesené. To bola ona, tá grgolica."

Žila v horách a ľudia počuli len jej húkanie. No keď niekoho dolapila, mäsité ňadrá mu pchala do úst dovtedy, až kým ho nezadusila. Aby sa jej uhliari v lese ubránili, nosievali pri sebe svätú knižku a ruženec. A ak im nechcela ustúpiť z cesty, tak jej povedali: "Runa, Runa, domov utekaj, deti ti plačú!" Vtedy sa vraj okamžite domov rozbehla, lebo svoje deti mala veľmi rada.

Na snímke záber z knihy Čerti, bosorky a iné strašidlá (Katarína Nádaská – Ján Michálek).
Foto: TASR - Michal Svítok


Bogynky či bohynky sa vyskytovali najmä vo Vysokých Tatrách, na východe sú zas známe pod názvom mamuna. Tieto zlé víly boli vychudnuté a rovnako ako grgalica, aj ony si mali prehadzovať prsia cez ramená. Telo mali pokryté bohatým ochlpením, no zahaľovali sa aj dlhočiznými vlasmi. Možno ich vidieť na Magure i okolo Ždiaru.

U žien však neboli obľúbené. Po západe slnka kradli šestonedieľkam životaschopných novorodencov a pokúšali sa ich vymeniť za svoje čierne škaredé choré a večne pažravé deti. "Aby matka získala vlastné dieťa späť, musela vraj biť vŕbovými prútmi premieňa dovtedy, kým jeho krik neprivolal bohynku, ktorá ho podhodila. Tá potom vrátila žene jej dieťa, lenže neraz sa stávalo, že už bolo mŕtve," píše sa v knihy Čerti, bosorky a strašidlá. Ochrániť vás vraj mohol kvet zvončeka.

Na ilustračnej snímke rozkvitnuté zvončeky.
Foto: TASR/AP


Svoje deti mali za tie ľudské zamieňať aj divožienky. Tieto lesné bytosti mohli byť však aj dobré, pretože si rady hľadajú ľudského ženícha. V slovenskom folklóre však dochádza občas k ich prelínaniu s vílami. Istý druh lesných víl totiž láka mládencov alebo pútnikov. Tých však utancuje na smrť. Nad jedným takýmto nešťastníkom uľútila sa divožienka od Štrby, pretože mal pred svadbou, nuž ho nechala odísť aj so začarovanými koláčmi.



Víly však mali naozaj mnoho podôb, vystupujú aj ako krehké stvorenia. Mohli to byť rusalky, strážiace vodné pramene, vzdušné víly, čo roznášali vzduchom vôňu rastlín, ale aj víly rozvážne, ktoré učili človeka liečiť a gazdovať, ochrankyne krajiny, no i roztopašné stvorenia, tancujúce za svitu mesiaca v čarovných kruhoch na čistinke. To je však už iná kapitola.

V nedeľu 4. decembra sa budeme venovať pomocníkovi Mikuláša. V našej sérii článkov Slovenskí démoni a strašidlá sa presunieme do tých najhorúcejších hlbín a povieme si, komu čert slúžil, ale aj to, ako sa dal ošialiť.


Zdroje: Čerti, bosorky a iné strašidlá, Encyklopédia hrôzy a strachu, Na krížnych cestách, Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“