< späť

Patria nájdené starobylé meče nebezpečným jazdcom z povesti?

Slovania, ilustračné foto. Foto: TASR - Michal Svítok

Slovania, ktorí sa na našom území usadili i so svojím dobytkom, sa začali venovať poľnohospodárstvu, chovu zvierat a remeslám. Lenže ak bolo treba, Slovan rýchlo vymenil kosu za meč.

Bratislava 30. apríla (Teraz.sk) – V poslednom článku nášho seriálu Slovenskí démoni a strašidlá sme si priblížili obdobie Veľkej rímskej ríše, keď Rimania expandovali aj na naše územie. Malebný kraj strednej Európy, bystré rieky a úrodná pôda však oslnili aj Slovanov, ktorí sa tu usadili i so svojím dobytkom a začali sa venovať poľnohospodárstvu a remeslám. Lenže ak bolo treba, Slovan rýchlo vymenil kosu za meč...



Jedni z prvých Slovienov, ktorí prišli na toto územie, boli podľa jednej povesti Una a Bor. Príbeh hovorí o tom, že Unu si zvolil za nastávajúcu starešina menom Sečeň. Ten bol však od nej výrazne starší a tak sa nechcela vydať. Navyše, jej srdce už dávno patrilo inému. Keď malo prísť k slávnostnej odovzdávke nevesty, Unu znenazdajky schytil za ruku jej milovaný Bor a bežali spolu do lesa.
Bežali celú noc, bežali celý deň. A zastali až vtedy, keď boli úplne vysilení. Zložili sa na čečine a chceli si aspoň trochu oddýchnuť. Zmorení zaľúbenci však boli ľahkou korisťou pre vyhladovaných vlkov, ktorí ich rýchlo obkľúčili. Bor schytil do ruky konár a rozhodol sa za každú cenu ochrániť Unu. Aj keby mal život položiť. Vtom sa vedľa neho zjavila postava muža. Nebol to však obávaný Sečeň, ale Milhosť. Muž, ktorého starešina pred rokmi neprávom vyhostil z kmeňu. Bok po boku s ohnivými haluzami odohnali vlkov a pobrali sa spolu ďalej na západ. Zastali až po mesiacoch. Milhosť konečne našiel teplú pôdu, sľubujúcu úrodu.
A tak sa usadili v novom kraji. Postavili si chalúpku a zasadili prvé semienka na polia, ktoré začali rásť. Aj v Une vzklíčil nový život. No prv, než sa bábätko narodilo, museli pochovať Milhosťa. Na počesť tohto muža, ktorý im nielen zachránil život, ale ktorý sa o nich po celý čas staral, pomenovali svoju novú usadlosť. A z nej neskôr vyrástla obec Milhosť pri Košiciach.

Slovania, ilustračné foto.
Foto: TASR - Michal Svítok


Prvé vlny Slovanov prišli na naše územie v priebehu 5. a 6. storočia. V diele Rozprávanie o dávnych časoch sú Slováci známi pod názvom uhorskí Slovania resp. len Slovania, "ktorí sedeli pozdĺž Dunaja, ktorých zaujali Uhri, i Morava, Česi i Ľachovia i Poľania, ktorí sa teraz volajú Rus". Jedno zo základných diel slovanskej literatúry ich odlišuje od Moravanov, Čechov, Poľanov a podobne. Noví slovanskí prisťahovalci zostali žiť na našom území medzi pôvodným obyvateľstvom. Navzájom si odovzdávali svoje skúsenosti a dochádzalo aj k prelínaniu ich kultúr a zvykov. Nové nadväzovanie vzťahov však nie vždy prebiehalo hladko a bez konfliktov.



Jeden z takýchto sporov je zobrazený aj v povesti Tri týny. Hovorí o tom, ako jeden starešina voviedol slovanský ľud do novej zeme. Medzi nimi bol pastier i Galbák so svojimi synmi. Bol to človek veľmi zručný, ale najmä umný. Kým starešina sa rozhodol usadiť hneď vedľa kvádskej osady, Galbák si vyhliadol lepšie miesto. Do oka mu padlo vysoké bralo kryté z troch strán skalou. Tu sa teda usadil aj so svojimi synmi a vôkol seba vystavali drevený val, v základoch spevnený kamením.
Kým starešinova osada musela bojovať o prežitie, Galbákovi sa darilo Kvádov odháňať. Napokon starešina uznal svoje pochybenie a Galbákovi prepustil svoje čestné miesto. Kmeň sa teda usadil na skalnatom brale. Kvádi sa však nevzdávali a jedného dňa osadu vypálili. Slovania si len-len uchránili životy a pozerali sa na zhorenú spúšť naokolo. Tam, kde stálo kedysi drevené opevnenie, zostali iba kamenné násypy. A tak si Galbák povedal, že vystavajú opevnenie z kamenia. Ale nie jedno, ale rovno tri týny. Pod týmto názvom sa osada zapísala do povedomia ľudu v blízkom i širokom okolí a neskôr sa z nej stal Trenčín.

Meč z mladšej doby bronzovej (1000 rokov pr. n. l.) nájdený v Novom Meste nad Váhom v lokalite Zelená Voda
Foto: nove-mesto.sk


Aj neďaleké Nové Mesto nad Váhom má svoju zaujímavosť. Kedysi tu vraj žil kmeň istého Rabara. Náčelník mal troch synov a jednu dcéru. Chlapci však zmizli ešte ako deti, keď ich vzali neznámi jazdci. Rabarovi zostala teda iba jediná dcéra. Dievčina rástla do krásy, no najmä stala sa z nej taká mocná bojovníčka, ktorá pokorila mnohých mužov. Raz do osady opäť pricválali jazdci. Boli traja a mali so sebou lesklé zbrane, aké ešte nikto z nich nevidel.
Jedného z členov Rabarovho kmeňa dokonca zranili. Vtedy sa pred nich postavila udatná Ramína a vyzvala ich na súboj v palicovaní. Muži sa jej najprv vysmiali, no keď videli jej odhodlanie, pustili sa do bitky. Ramína prvého hravo porazila a za odmenu získala jeho meč. S druhým sa musela popasovať o niečo viac, no i ten napokon pred ňou pokľakol. No najstarší z nich bol naozaj zručný bojovník a Ramínu napokon zhodil na zem.
Vtedy sa pod vlasmi dievčiny zjavilo znamienko v tvare trojuholníka. Muž neveril vlastným očiam a privolal svojich bratov, aby sa na to pozreli. Aj oni mali totiž presne také isté znamenie na krku. Niet pochýb, pomyslel si náčelník Rabar. Títo traja jazdci sú jeho traja stratení synovia. Rodina zostala žiť napokon spolu. A čo sa stalo s troma mocnými mečmi? Ramína ich vzala a zakopala na neznámom mieste, aby už viac nešírili okolo seba strach. Nedávno ich však našli počas ťažby štrku zo Zelenej vody a záujemcovia si ich môžu pozrieť v novomestskom múzeu.



Slovania sa však sprvoti nezúčastnili žiadnych veľkých bojov, a tak sa nám zachovalo z tohto obdobia len veľmi málo písomných zmienok. V polovici 6. storočia však vtrhli do Podunajskej nížiny kmene Avarov.

Na archívnej snímke Slanecký hrad.
Foto: TASR/František Iván


Zlú povesť si medzi Slovanmi vyslúžila najmä avarská princezná Izra. Bola vari ešte horšia ako ktorýkoľvek avarský muž. Mečom si podrobila ľud v kraji pod Slancom a mierumilovných Slovanov, ktorí si odvykli bojovať, vzala do otroctva. Nútila ich stavať pevnosti, kopať priekopy a nosiť násypy. Slovania už viac nerobili na svojom, už neprosperovali vďaka soli, s ktorou kupčili. Pracovali pre násilníckych cudzincov. Lenže Izra bola žena roztopašná, a tak si zaumienila, že chce kryštálový hrad zo soli. Márne jej vysvetľovali, že dážď ho roztopí, Izra si povedala, že veď jej vystavajú druhý, tretí...
Kým v kraji pod Slancom pokračovala poruba, slovanské kmene na juhu sa zjednocovali a spolu oslobodzovali kraj. Dopočuli sa aj o svojich trýznených druhoch, nuž im šli na pomoc. Lenže keď malo prísť k boju, všetci okrem vodcu zaspali ani drevo. To zlá Izra ich zakliala. Vodcovi však pomohli víly. Dali mu zázračný meč a zázračnú vodu, vďaka ktorej všetci slovanskí bojovníci precitli. A tak Izra vymyslela ďalšie kúzlo; bojovníkom podhodila do cesty pecne chleba. A každý, kto ich zjedol, skamenel. Hmýril sa vodcov meč, krútil a na pecne mieril. Nuž ich teda prebodol a vojaci opäť ožili.
Napokon, sa skupina dostala až pod soľný hrad. Keď už sa konečne schyľovalo k boju za slobodu Slovanov, Perún pookrial a zoslal na zem dážď. Soľný hrad roztopil sa a zmizla i avarská princezná. Jazierko, ktoré tam však zostalo, pomenovali Izra. Tak sa vraj podľa tejto povesti Slovania zbavili Avarov.

Po povesťovej mape Slovenska sa presunieme do kraju pod Zoborom. V nedeľu 7. mája si v našom seriáli Slovenskí démoni a strašidlá priblížime obdobie, keď konečne začalo svitať na lepšie časy Slovanom.


Zdroje: Kráľovská koruna, Staré povesti slovenské, Trenčianske povesti

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.