< späť

Kráľ Ľudovít II. nepadol v boji ako hrdina. O život ho pripravil kôň

Ilustračné foto. Foto: TASR/AP

Najbohatší šľachtici v minulosti vlastnili aj celé stáda koní. A tak keď prišlo na boj, mali si z čoho vyberať. No nebolo to len tak. V boji išlo o život a aj kôň mohol všetko ovplyvniť.

Bratislava 26. februára (Teraz.sk) – Dejiny ľudstva sú písané aj kopytami koní. Toto štvornohé zviera neslúžilo len na prepravu, rytierske turnaje či poľovačky, ale bolo aj súčasťou pracovného procesu, každodenného života a v neposlednom rade bolo aj ľudským spoločníkom.

Vybrať si dobrého koňa – to bol hotový kumšt. Rozhodoval nielen jeho rodokmeň či hierarchia, ale aj typ, farba či samotné fyzické predispozície. Najbohatší šľachtici v minulosti vlastnili aj celé stáda koní. A tak keď prišlo na boj, mali si z čoho vyberať. No nebolo to len tak. V boji išlo o život a aj kôň ho mohol svojmu pánovi zachrániť. Alebo ho oň aj pripraviť.



Daniela Dvořáková v knihe Človek a kôň v stredoveku podáva zaujímavý príbeh o kráľovi Ľudovítovi II. Do bitky pri Moháči v roku 1526 sa vybral na frízskom koni. Tátoš chladnokrvného typu síce pôsobil impozantne, no konštrukciou tela a vytrvalosťou sa nehodil do náročného terénu. Keď kráľ utekal z prehranej bitky, kôň ho zradil. Len čo zbadal rozvodnenú rieku Karašica, odmietol ju prekročiť. Na nástojčivosť svojho pána sa vzoprel a spadol priamo na neho, čo sa stalo kráľovi osudným. A hoci sa snažili jeho spolubojovníci rozšíriť fámy, že kráľ bol po bitke unavený a kôň ťažko zranený, za tragickou smrťou panovníka stála napokon tvrdohlavá nátura jeho koňa.

Kôň ako zviera je opradené nielen skutočnými príbehmi – hrdinskými, ale aj tými bežnými, – no viažu sa k nemu aj rôzne legendy a povesti. Trójskeho koňa, hoci len dreveného, pozná snáď každý. No príbehy zo slovenských končín, ktoré opisujú tieto tvory ako magické, s nadprirodzenými schopnosťami, sú už menej známe. Jedným z nich je aj ľudové rozprávanie o ohnivom koňovi od Spišskej Bystrej, ktorému sa „z pysku oheň sypal“. Oveľa známejší je však príbeh o levickom plamennom koňovi.

Ilustračné foto.
Foto: TASR/AP


Levický hrad obsadili turecké vojská a do boja proti nim vyrazili šíky uhorských vojakov na čele so Štefanom Kohárym. Hoci Uhri vyhrali, Koháry sa už víťazstva nedožil. Smrteľne ho zranila turecká guľka. Len čo to zbadal jeho kôň menom Viktor, so smútkom sa vyrútil do šírych polí. Tu z neho spadlo bezvládne telo pána. Kôň nepohnute stál nad svojím pánom ešte aj vtedy, keď ich našli spolubojovníci. Až keď zdvihlo Koháryho telo, aby mu vystrojili pohreb, kôň sa pohol za nimi. Viktor kráčal za truhlou aj v smútočnom sprievode a zmizol, len čo pána zasypali hlinou. Ľudia ho však ešte zopár ráz videli, ako divo behal po niekdajšom bojisku a vždy mu pri tom šľahal oheň z papule.

Aj k hradu Pajštún viaže sa povesť o rytierovi na bielom koni. Za tmavých nocí vraj počuť cválanie koňa a štrngot železného brnenia. S polnočným odbitím vraj rytier s koňom vyskočia na najvyšší hradný múr a stratia sa v priepasti.



Záhadné erdžanie vraj počuť aj na hrade Brekov. Stretnúť však tohto koňa je veľmi nebezpečné. Je to totiž zakliaty hradný pán František Barkócy. Povesť hovorí, že jeden z jeho poddaných si chcel prácu na panskom uľahčiť tým, že si kúpil ťahúňa. Grófovi sa to však nepáčilo a nechal ho spalicovať. Vtedy ho ubolený mladík preklial: „Po smrti sa staneš koňom!“ A tak i bolo. V roku 1778 vraj Brekov postihlo také silné zemetrasenie, že hrad sa zrútil. Jeho majiteľa sa však nepodarilo v sutinách nikdy nájsť. Odvtedy sa však po okolí premáva čierny vraník, je to vraj premenený František Barkócy.

Aj v povesti Svadba na Sitne od Jozefa Horáka sa stretávame so zakliatym koňom. „Veru som to ja, ladziansky išpán,“ hovoril kôň ľudským hlasom. „Viem, nerobil som dobrou na svete, nejedného poddaného som dal vypalicovať. Ľudia ma preklínali a ich kliatby sa splnili, hľa, takto – tu som zakliaty do koňa.“ Kým v povesti o hrade Brekov vidíme prekliatie ako určitú odplatu za zlé zaobchádzanie s biednymi, povesť o sebechlebských hudcoch prináša pohľad na koňa, ktorý sa snaží odčiniť napáchané neprávosti.

O démonickom kurčati - zmokovi sme si už písali. A že aj kone dokážu byť čarovné, to sme sa dozvedeli už tiež. Existovali ale aj ďalšie rôzne zvieratá, ktoré oplývali magickými, nadprirodzenými schopnosťami. V nedeľu 5. marca sa v našom seriáli Slovenskí démoni a strašidlá dozvieme, že to mohli byť napr. žaby, ale aj býky či psy, ktoré dokázali rásť do obrovských rozmerov a tým strašiť ľudí.


Zdroje: Človek a kôň v stredoveku, Na krížnych cestách, Povesti, Slovenské strašidlá od "A" po "Ž"

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.